Celý svet bol v Paríži: pred 100 rokmi podpísali versaillskú zmluvu

Publikované v Historická revue č. #, str#


27.6.2019 | Alena Mikulášová

Najslávnejším priestorom zámku vo Versailles je Galerie des Glaces – Zrkadlová sieň. Postaviť ju dal Ľudovít XIV. v roku 1678 a pomenovaná bola podľa 17 oblúkovitých zrkadiel, ktoré sú umiestnené oproti 17 oblúkovitým oknám s výhľadom do parku. Práve tu sa odohrali viaceré významné historické udalosti. Po skončení prusko-francúzskej vojny, 18. januára 1871, bolo v tejto miestnosti vyhlásené Nemecké cisárstvo.


 

O 48 rokov neskôr, na deň presne, bola na rovnakom mieste otvorená mierová konferencia, ktorá mala definitívne ukončiť 1. svetovú vojnu. Spájala sa s mnohými očakávaniami.

Prezident konferencie Georges Clemenceau v otváracom príhovore povedal, o tom, čo vzíde z rokovaní: „Nie je to len mier pre kontinenty, je to mier pre ľudstvo.“

Koniec svetovej vojny, pád habsburskej, romanovovskej, hohenzollernovskej, osmanskej monarchie a uplatnenie práva národov na sebaurčenie zmenili politickú mapu Európy v nevídaných rozmeroch.

Mierové rokovania tieto zmeny potvrdili a zakotvili ich v súbore zmlúv, ktoré sa súhrnne označujú ako versaillský systém. Je tvorený piatimi zmluvami, pričom každá dostala pomenovanie podľa zámku na parížskom predmestí, v ktorom bola podpísaná.

Saint-Germain, Trianon, Sévres, Neuilly a Versailles sa mali stať symbolmi nového politického poriadku v Európe a mali určiť mantinely povojnového vývoja.

 

Celý svet je v Paríži

Mierová konferencia bola svetovou politickou, diplomatickou aj spoločenskou udalosťou a zúčastňovali sa jej najmocnejší ľudia svojej doby.

Primárnou úlohou bolo vyriešiť situáciu na európskom kontinente. Diskutované otázky však veľakrát prekračovali hranice starého kontinentu.

Každá z pripravovaných zmlúv mala svoje špecifiká a pútala medzinárodnú pozornosť. Najväčší záujem bol spojený s prípravou zmluvy s Nemeckom.

Konferencia s prestávkami trvala až do roku 1920, po podpise zmluvy s Nemeckom bola badateľná istá strata záujmu svetovej verejnosti o podrobné, každodenné sledovanie diania.

Zmluva s Nemeckom pritom vytvorila precedens, ktorý bol použitý aj pri príprave ďalších zmlúv s nemeckými spojencami z čias 1. svetovej vojny.

Na konferencii sa zišli stovky politikov, diplomatov, expertov na rôzne otázky, úradníkov, prekladateľov. Rozhodujúce slovo mala tzv. Veľká štvorka, ktorá sa krátko po začatí konferencie, kvôli odchodu talianskeho zástupcu z Paríža, zmenila na Veľkú trojku.

Kľúčové bolo presvedčiť členov tejto neformálnej skupiny, ktorí potom predkladali pripravené návrhy pred plénum konferencie, kde boli zvyčajne iba formálne schválené.

Veľká trojka často zasadala do noci. Rokovania boli zložité a náročné, stanoviská často protichodné. Do Paríža prichádzali znepokojujúce správy o revolučnej situácii v Maďarsku a z ďalších oblastí v Európe. Mierové zmluvy sa nepripravovali v zhode a harmónii, naopak, diskusia bola tvrdá a neraz skončila na mŕtvom bode.

Náročná bola pozícia amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý chcel presadiť mier na základe svojich 14 bodov. Práve s ním všetky zúčastnené strany spájali najväčšie očakávania a usilovali sa presvedčiť ho o správnosti svojho stanoviska.

Jednoduchšiu pozíciu nemal ani francúzsky premiér Georges Clemenceau. Bol hostiteľom a formálnym prezidentom konferencie, čo znamenalo zvýšený tlak a očakávania od verejnosti na presadenie ďalekosiahlych požiadaviek.

Britský premiér David Lloyd George zase menil názory a stanoviská podľa toho, s kým práve hovoril. Rozhodujúca bola dohoda týchto troch mužov.

Všetci predstavitelia Veľkej trojky boli zajedno v tom, že Nemecko si trest zaslúži. Líšili sa v rozsahu, v akom mali byť sankcie realizované. Koalícia, jednotná v čase bojov, narážala v čase mieru na čoraz viacej odlišných predstáv.

Versaillská zmluva má v tlačenej anglicko-francúzskej verzii s prílohami 426 strán a 11 strán podpisov. Spolu ide o 440 paragrafov, rozdelených na 15 častí. Príprava zmluvy s Nemeckom trvala takmer pol roka. Jej obsah je možné rozdeliť do niekoľkých okruhov.

 

28. jún 1919: Zrkadlová sieň vo Versailles bola v čase slávnostného podpisu mierovej zmluvy s Nemeckom zaplnená do posledného miesta.

Foto: shutterstock.com

 

Morálne sankcie

Prvýkrát sa na medzinárodnej scéne hovorilo o vojne ako o zločine a o potrestaní vojnových zločincov. Trestu nemal uniknúť bývalý nemecký cisár Wilhelm II., vnuk britskej kráľovnej Viktórie, ktorý bol pre mnohých stelesnením nemeckého militarizmu.

Krátko po skončení vojny dominovali pomstychtivé nálady, ktoré volali po jeho odsúdení a poprave. Synonymom sa stalo heslo „Hang the Kaiser“ (Obeste cisára), ktoré sa objavovalo pri rôznych príležitostiach.

Prevládla však nechuť robiť takýto precedens a chýbala i politická vôľa. Wilhelm II. krátko pred podpísaním prímeria utiekol do Holandska, ktoré ho odmietlo vydať, a víťazi vojny v tomto smere nevyvíjali žiaden obzvlášť silný tlak. Záležitosť časom upadla do zabudnutia.

Potrestaniu sa nemali vyhnúť ani viacerí nemeckí generáli. Podobne ako v prípade cisára, volanie po obžalobe a treste zostalo len na deklaratórnej úrovni a nedošlo k reálnym krokom.

Wilhelm II. Žil v Holandsku až do smrti v roku 1941, Paul von Hindenburg sa v roku 1925 stal prezidentom Weimarskej republiky, zvoleným priamou voľbou, Erich von Ludendorff bol v rokoch 1924 – 1928 poslancom Ríšskeho snemu.

Oficiálne bol síce nemeckej strane zaslaný zoznam so stovkami mien, uskutočnil sa aj súd s 12 obžalovanými, vymerané tresty však boli symbolické a po krátkom čase odpustené.

Charakter morálnych sankcií mal aj článok 231 mierovej zmluvy, ktorý hovoril o morálnej zodpovednosti Nemecka za vojnu. Hoci podobné ustanovenia sa nachádzali aj v ďalších mierových zmluvách, vyvolával rozhorčenie.

Článok sa používal ako jeden z argumentov pre platenie reparácií, a preto sa nemeckí politici opakovane usilovali o jeho zrušenie. Jeho znenie začiatkom 30. rokov často využíval vo svojich článkoch a prejavoch Adolf Hitler na rozdúchavanie vášní a vybičovanie nacionalizmu.

Charakter morálnych sankcií malo aj rozhodnutie, že Nemecko sa nemôže stať zakladajúcim členom Spoločnosti národov. Členom sa stalo až za zmenených medzinárodných podmienok v roku 1926.

 

Spojeneckí lídri na fotografii z parížskej mierovej konferencie (1919): sprava francúzsky maršal Ferdinand Foch, francúzsky premiér Georges Clemenceau, britský predseda vlády Lloyd George a taliansky premiér Vittorio Orlando.

Foto: shutterstock.com

 

Vojenské sankcie

Vojenské obmedzenia patrili ku kľúčovým bodom mierovej zmluvy. Mali zabrániť opakovaniu ozbrojeného konfliktu. Strach z po zuby ozbrojenej nemeckej armády bol v čerstvej pamäti.

Myšlienka bola širšia a predstavovala hnací motor pri koncipovaní pravidiel Spoločnosti národov, organizácie, ktorá mala zaistiť bezpečnosť svojim členom.

Všeobecné odzbrojenie, zakotvené v Pakte Spoločnosti národov (§ 8), bolo dlhodobým procesom. Túžba odzbrojiť porazené krajiny, v prvom rade Nemecko, nestrácala na aktuálnosti.

Odzbrojenie Nemecka a ďalších porazených krajín malo byť iba prvým krokom k rozsiahlejšiemu odzbrojeniu – všeobecnému a pod záštitou Spoločnosti národov.

V prípade Nemecka však úplné odzbrojenie neprichádzalo do úvahy, ak mladá weimarská demokracia vôbec mala byť schopná vzdorovať domácim odporcom i boľševickej hrozbe.

Paragrafy mierovej zmluvy predpokladali výrazné odzbrojenie pozemnej armády, vzdušných aj námorných síl a redukciu ich početného stavu.

Zrušená bola všeobecná branná povinnosť, povolená zostala pozemná armáda o sile 100-tisíc mužov, čo malo zabezpečiť pokoj v krajine.

Generálny štáb bol rozpustený, krajina nesmela vyrábať a vlastniť ťažké zbrane, ako delá a tanky, lietadlá, veľké vojnové lode a ponorky.

Zásoby munície, ktorej množstvo bolo presne definované, sa mali kontrolovať a viaceré vojenské objekty mali byť zničené. Továrne, ktoré umožňovali vojenskú výrobu, mali byť zlikvidované alebo preorientované na iný typ produkcie.

Kontrolu nad procesom nemeckého odzbrojenia mala novovzniknutá Spojenecká kontrolná komisia. Odzbrojenie malo byť čo najdôslednejšie, o čom svedčia klauzuly mierovej zmluvy, vypracované mimoriadne precízne a detailne.

Už niekoľko rokov po vojne bolo v politických kruhoch verejným tajomstvom, že Nemecko ustanovenia mierovej zmluvy obchádza. Išlo o podozrenia z poskytovania nepresných údajov o stave ozbrojených síl a materiálneho zabezpečenia.

Na verejnosť prenikali aj informácie o existencii pololegálnych či ilegálnych ozbrojených skupín a organizácií. Továrne, pôvodne vyrábajúce delá a tanky, začali s výrobou ťažkých poľnohospodárskych mechanizmov, ktoré nápadne pripomínali vojenské prostriedky.

Vďaka vzťahom so Sovietskym zväzom (Rapallská zmluva, 1922 a Berlínska zmluva, 1926) nemeckí dôstojníci mali možnosť trénovať vojenské manévre tisíce kilometrov ďaleko od drobnohľadu kontrolnej komisie. Nemeckí vedci a odborníci dostávali príležitosť pracovať vo výskumných a vývojových centrách na východe.

Napriek tomu sa nemeckej diplomacii na začiatku roku 1927 podarilo dosiahnuť zrušenie Spojeneckej kontrolnej komisie. Definitívny koniec projektu nemeckého odzbrojenia sa spája v neúspechom ženevskej Konferencie o odzbrojení na začiatku 30. rokov.

Okrem mnohých iných komplikácií rokovania poznačili aj vnútropolitické zmeny v Nemecku a nástup Adolfa Hitlera na post kancelára.

Nemecko v roku 1933 vystúpilo zo Spoločnosti národov, ktorá odzbrojovaciu konferenciu zaštiťovala, a celé úsilie sa tak skončilo fiaskom. Otázky odzbrojenia opäť zostali len v rovine proklamácií a v ďalších rokoch dominovali skôr otázky zbrojenia.

 

Viac k téme ukončenia prvej svetovej vojny nájdete v Historickej revue 06/2018

 

Hospodárske sankcie

Išlo o rozsiahly a citlivý balík problémov, ktorý sa niekedy nepresne spája len s otázkou reparácií. Tie tvorili len jednu, hoci významnú časť.

Okrem toho sa hovorilo o nemeckom majetku v zahraničí, výhodných obchodných zmluvách pre víťazov vojny, materiálnych náhradách. Konferencia mala položiť základ nového hospodárskeho poriadku. Problémom boli vzájomné dlhy a pôžičky, ktoré zaťažovali medzinárodné vzťahy.

Na príprave hospodárskych klauzúl sa zúčastnilo množstvo prvotriednych odborníkov svojej doby. K najznámejším patril člen britskej delegácie John Maynard Keynes, zakladateľ ekonomickej školy keynesianizmu, ktorý v neskorších rokoch významne ovplyvnil názory a pohľad na makroekonomiku.

Pod dojmom svojej prítomnosti vo Versailles napísal knihu Ekonomické dôsledky mieru – ten podľa jeho interpretácie dokončil skazu, ktorú v Európe začala vojna.

Pôvodná myšlienka, že všetky hospodárske problémy vyriešia nemecké reparácie, sa ukázala ako nereálna. Otázkou bolo, čo všetko vlastne Nemecko malo zaplatiť.

Aj muníciu, ktorú Francúzsko počas vojny spotrebovalo? Alebo zaplatiť všetky vojenské výdavky Dohody? Veľká Británia by rovnako prijala aj kompenzáciu za lode, ktoré boli počas vojny potopené.

Účet tak neúmerne narastal. Bolo by spravodlivé, ak by Nemecko platilo aj všetky škody civilistov, vdovské a sirotské dôchodky? Tradícia, že porazený niesol finančnú ťarchu za prehratú vojnu, bola silná a voliči vo Francúzsku aj vo Veľkej Británii očakávali nemecké platby.

Francúzsky zážitok z vojny bol bezprostrednejší, na druhej strane britským predstaviteľom vyhovovalo, ak mohli pôsobiť zmierlivo, ale v konečnom dôsledku rovnako požadovali tvrdé vyrovnanie sa s Nemeckom.

Rokovania boli dlhé a náročné. Predbežné sumy sa pohybovali v astronomických číslach. Došlo to tak ďaleko, že nakoniec na mierovej konferencii konečná suma reparácií nebola určená a definitívne rozhodnutie sa odložilo na neskôr.

Stanovené boli vecné reparácie – počet konkrétnych surovín a tovarov, ktoré Nemecko malo odovzdať, najmä uhlie, chemické a priemyselné výrobky.

Všetok nemecký kapitál v zahraničí prepadol v prospech víťazných mocností. Konkrétne náhrady sa týkali počtu koní a ďalších živých zvierat, ktoré mali byť odovzdané Francúzsku a Belgicku, ale napríklad aj kultúrnych strát vo forme kníh a rukopisov ako v prípade belgickej knižnice v meste Louvain.

Suma nemeckých reparácií sa v priebehu nasledujúcich rokov upravovala. V roku 1921 bola vypočítaná na astronomických 269 miliárd zlatých mariek.

Postupne sa toto číslo znižovalo. V roku 1924 Dawesov plán urobil analýzu nemeckého hospodárstva a bol stanovený režim splácania reparácií, hoci nebol určený ich konečný objem.

Ďalšie rokovanie hospodárskych expertov prebehlo v roku 1929 a jeho výsledkom bol Youngov plán, ktorý mal byť definitívnou schémou režimu reparácií.

Platil však krátko. Pod vplyvom Veľkej hospodárskej krízy a v dôsledku zmien na medzinárodno-politickej scéne táto otázka bola otvorená ešte raz na konferencii vo švajčiarskom Lausanne v roku 1932.

Problematika nemeckých reparácií sa stala de facto bezpredmetnou. V Lausanne bol určený „zostatok“ – 3 miliardy zlatých mariek, ktorý nemecká strana mala zaplatiť, a tým bol zrušený režim, stanovený Youngovým plánom.

Otázka nemeckých reparácií tak bola vyriešená ešte pred vnútropolitickými zmenami v Nemecku. Práve reparácie sa do veľkej miery stali symbolom podpísanej mierovej zmluvy z roku 1919, no ich význam často býva preceňovaný.

 

Teritoriálne zmeny

O nových hraniciach Nemecka sa viedli dlhé diskusie a výrazne sa prejavovali nezhody medzi predstaviteľmi Dohody. Najväčšie očakávania malo Francúzsko, jeho prvotné, výrazne premrštené očakávania boli korigované.

Alsasko-Lotrinsko sa opäť stalo súčasťou Francúzska. Ľavý breh Rýna bol okupovaný na 15 rokov, malo ísť o záruku splácania reparácií.

Ak by Nemecko plnilo svoje reparačné záväzky načas, v päťročných intervaloch malo dochádzať k opúšťaniu jednotlivých zón. Nakoniec bolo Porýnie, ako prejav dobrej vôle a „ducha Locarna“, evakuované predčasne v roku 1930, teda o päť rokov skôr, než sa pôvodne plánovalo.

Pravý breh mal byť demilitarizovaným pásmom, táto podmienka nemala časové obmedzenie a mala znamenať zaistenie francúzskej bezpečnosti.

Sársko sa na 15 rokov dostalo pod správu Spoločnosti národov a následne o jeho osude rozhodlo referendum. To sa uskutočnilo podľa plánu v roku 1935, občania sa mohli rozhodnúť pre nezávislosť, pričlenenie k Francúzsku alebo pripojenie k Nemecku.

Až 90 % hlasov sa priklonilo k návratu pod správu Berlína. Belgicku boli odstúpené Eupen a Malmedy, ktoré sa Nemecko v druhej polovici 20. rokov, neúspešne, pokúsilo odkúpiť. Časť Šlezvicka s prevahou dánskeho obyvateľstva bola po konaní referenda pripojená k Dánsku.

Veľkým problémom bolo určenie nových hraníc na východe. Poľsko malo získať prístup k moru, aby bol obnovený poľský štát hospodársky životaschopný.

Nemecko stratilo časť západného Pruska, Pomoranska a Poznaňska, východné Prusko bolo od materského územia oddelené tzv. poľským koridorom, mesto Memel (Klaipeda) a okolie sa po vyjasnení pomerov stalo súčasťou Litvy.

Okrem toho tu bolo niekoľko sporných oblastí, v ktorých sa konal plebiscit (napríklad Horné Sliezsko). Prístav Gdansk sa stal slobodným mestom. Československu pripadla malá oblasť Hlučínska, ktorá v medzivojnovom období nebola predmetom vzájomných sporov.

Nové nemecké hranice na východe boli pre Nemecko neakceptovateľné. V roku 1925 v Locarnských dohodách boli potvrdené hranice na západe, nemecká strana však odmietla podobné potvrdenie hraníc na východe.

Nemecku boli odobrané aj všetky kolónie a podriadili ich mandátu Spoločnosti národov. Veľký záujem vyvolával paragraf , ktorý zakazoval spojenie Rakúska a Nemecka.

Opakovane sa objavovali iniciatívy na hospodárske spojenie oboch krajín, najznámejší je projekt rakúsko-nemeckej colnej únie z roku 1931.

Ďalší problém, ktorý sa objavil v súvislosti s vytváraním nových hraníc, bola otázka národnostných menšín. Na jednej strane právo národov na sebaurčenie predstavovalo jeden z hlavných princípov tvorby hraníc, na druhej strane nebolo možné vytvoriť etnicky jasné hranice.

Milióny Nemcov, ale napríklad aj Maďarov a ďalších národností, sa ocitli v iných štátnych útvaroch. Formálne problém vyriešili zmluvy o ochrane národnostných menšín, medzivojnové obdobie však ukázalo, že rozsah a možné dôsledky tohto problému si účastníci mierovej konferencie v roku 1919 nevedeli predstaviť.

 

Vykázaní za dvere

Nemecká delegácia, ktorú tvorili takmer dve stovky expertov, prekladateľov a diplomatov, nemala možnosť priamo sa podieľať na vyjednávaní o podmienkach mierovej zmluvy a čakala v hoteli Réservoirs.

Bol to rovnaký hotel, v akom boli ubytovaní francúzski delegáti počas rokovaní s Bismarckom v roku 1871. Nemeckú delegáciu viedol Ulrich Brockdorff-Rantzau, minister zahraničných vecí. Signály a informácie, ktoré sa dozvedali predovšetkým z tlače alebo ako stručné oznámenia, boli strohé a často rozporuplné.

Mierové podmienky boli odovzdané Nemcom 7. mája 1919. Atmosféra v ten deň bola napätá. Nemecká delegácia do rána dokument preložila a text v Nemecku okamžite vyvolal hrôzu.

Pripravené námietky a protinávrhy neboli akceptované. Informácie, ktoré prenikali na verejnosť, vzbudzovali pobúrenie. Nemecká verejná mienka pritom bola niekoľko mesiacov udržiavaná vo falošných nádejach.

V marci 1918 bol predsa podpísaný mier v Breste Litovskom, na základe ktorého sa Nemecko mohlo považovať za víťaza na východe. O pár mesiacov síce nasledoval 11. november 1918 a podpis prímeria v Compiègne, no nemecké územie v tom čase stále nezasiahol front a nemecké vojská boli pomerne hlboko v nepriateľskom prostredí.

Preto strata 13 % území a 10 % populácie znelo hrozivo pre krajinu, na ktorej územie nepriateľ ani neprenikol. Zmluva bola nemeckou stranou prijatá pod hrozbou obnovenia vojenských operácií.

 Podpis bol naplánovaný na 28. jún 1919, na výročie atentátu na následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, do Zrkadlovej siene Versaillského paláca.

Vstup do sály bol iba na vstupenky, o ktoré bol veľký záujem. Deň podpisu bol príjemným letným dňom. Dovnútra sa dostal obmedzený počet vopred starostlivo vybraných ľudí i zástupcovia tlače.

Bolo to zároveň po prvý raz, čo sa mal takýto významný akt natáčať aj na filmový kotúč. Kópia zmluvy bola pripravená v špeciálnom koženom puzdre.

V ťaživom tichu vstúpili do miestnosti nemeckí zástupcovia – minister zahraničných vecí Hermann Müller a minister dopravy Johannes Bell.

V určenom okamihu vytiahli svoje perá, aby nemuseli podpísať zmluvu pripravenými francúzskymi, ktoré by sa obratom stali relikviami.

Hoci podpisovali prví, ich podpisy sú až na poslednej strane. Následne jeden po druhom pridávali svoje podpisy zástupcovia ďalších zúčastnených krajín.

Po necelých dvoch hodinách bola celá scéna na konci. Paríž v ten večer oslavoval, v Nemecku boli vlajky stiahnuté na pol žrde.

Ostatné zmluvy versaillského systému boli pripravované v tieni zmluvy s Nemeckom. Spojené štáty americké nakoniec zmluvu neratifikovali a s Nemeckom, Rakúskom a Maďarskom podpísali separátnu zmluvu.

Versaillská mierová zmluva bola pripravená precízne a podrobne, veď sa na nej pracovalo takmer pol roka. Predpokladalo sa, že spolu s ďalšími zmluvami bude základom povojnového usporiadania a zárukou toho, že v Európe na dlhé desaťročia zavládne mier.

Od polovice 20. rokov bola postupne upravovaná a modifikovaná. Spočiatku išlo o prejavy dobrej vôle a túžbu znormalizovať medzinárodné vzťahy tým, že sa odstraňovali problematické body.

V Nemecku sa stala častým argumentom predovšetkým nacistickej propagandy. Po nástupe do funkcie kancelára mal Adolf Hitler v mnohom už zjednodušené svoje predsavzatie zlikvidovať Versaillskú mierovú zmluvu.

Reparácie boli minulosťou od roku 1932, Porýnie sa evakuovalo s päťročným predstihom, na ženevskej Konferencii o odzbrojení boli veľmoci prístupné povoliť Nemecku isté obnovenie zbrojnej výroby, dokonca sa v kuloároch povrávalo o možnostiach teritoriálnej revízie.

Diplomacia a dohody však neboli Hitlerov jediný spôsob „riešenia“ problémov. Práve v tej chvíli sa ukázalo, že pod dojmom ekonomických otrasov a politických turbulencií narástla neochota plniť záväzky, ktoré vyplývali zo zmluvy, a uplatňovať politiku sankcií.

Diktátori v Európe postupne slávili jeden úspech za druhým. Očakávania, vkladané do Versailleskej mierovej zmluvy, sa zďaleka nenaplnili.

 


versaillesversaillská zmluva



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Alena Mikulášová

Mgr. Alena Mikulášová, PhD. pôsobí na Katedre histórie FF UKF v Nitre. Prednáša slovenské a všeobecné dejiny 20. storočia a dejiny každodennosti. V monografii (Ne)nájdená bezpečnosť sa venovala otázkam medzinárodných vzťahov v strednej Európe v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Aktuálne publikuje príspevky venované dejinám Slovenskej republiky 1939 – 1945 so zvláštnym zameraním na nitriansky región.

Pozrite si tiež


Statoční vojaci a talentovaní politici

16.8.2019 | Przemysław Gawron

Autori rodových herbárov a panegyrík, písaných k oslave Jána III. v 17. či 18. storočí, neraz hľadali predkov víťaza od Viedne dokonca v časoch legendárneho kniežaťa Lecha či prvého poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Zdá...

  • 871
  • 4

Rím proti Kartágu - augustové vydanie

5.8.2019 | Peter Valent

Milí čitatelia,         2. augusta roku 216 pred n. l. sa odohrala bitka pri Kannách, v ktorej kartáginský vojvodca Hannibal na hlavu porazil oveľa väčšiu rímsku armádu. Táto udalosť, od ktorej nás delí už 2 235 rokov, je...

  • 867
  • 6