Vesmír socialistický či kapitalistický?

Publikované v Historická revue č. 2/2015, str. 42 - 46


14.7.2015 | Tomáš Hrozenský

Kozmonautika a jej využitie v ideologickom boji medzi ZSSR a USA

Sme na prelome 50. a 60. rokov uprostred studenej vojny, svet je rozdelený na dva bloky, pričom možnosť priameho konfliktu medzi USA a ZSSR sa zdá byť čoraz viac nepravdepodobná. Vzájomné súperenie je preto potrebné presunúť do iných oblastí – jednou z nich je aj oblasť kozmonautiky.


 

Studená vojna nebola len pretekmi v zbrojení. Súperenie USA a ZSSR sa neorientovalo výlučne na materiálne zisky, malo hlbší ideologický charakter. Bol to aj konflikt dvoch ponímaní spoločenského usporiadania – kapitalistický, trhovo orientovaný spoločenský systém západného bloku verzus socialistická, centrálne riadená spoločnosť bloku východného. Vesmírne preteky medzi USA a ZSSR mali preto aj svoj ideologický rozmer. Dobývanie kozmického priestoru našlo v ohromnej miere uplatnenie práve v propagandistickom boji. Úspechy poslúžili nielen na prezentáciu vlastnej technologickej vyspelosti, ale fungovali ako ukazovateľ opodstatnenosti celého spoločenského systému. De facto odpovedali na otázku, prečo je náš systém lepší než ten druhý.

 

Prvý berie všetko

Konkrétne príklady netreba dlho hľadať. To, čo poháňalo propagandistický súboj medzi dvoma mocnosťami, bolo dosahovanie vesmírnych prvenstiev. Vo vesmírnej propagande bolo vždy alfou a omegou prvé úspešné zrealizovanie takej či onakej misie. Preto napríklad väčšinou vieme, kto bol prvým občanom ZSSR vo vesmíre (Jurij Gagarin), no spomenúť si na meno prvého Američana je už ťažšie (John Glenn). Vieme, ako sa volala prvá sovietska družica (Sputnik 1), no pravdepodobne nedokážeme vyloviť z pamäti názov prvej americkej (Explorer 1). Meno Valentiny Tereškovovej, prvej ženy vo vesmíre, poznajú nielen nadšenci kozmonautiky, avšak meno Sally Rideovej, prvej americkej astronautky, je známe menšiemu počtu ľudí.

Pokiaľ sa pozrieme ďalej, každá z amerických misií Apollo, ktorá nasledovala po prvom úspešnom pristátí ľudskej posádky na Mesiaci v rámci misie Apollo 11, (misie Apollo 12 – 17) zaznamenávala kontinuálny pokles záujmu vlastnej americkej verejnosti (napríklad v podobe nižšej sledovanosti), čo neskôr prispelo k celkovému ukončeniu programu Apollo ešte pred realizáciou misií Apollo 18 – 20. Taktiež, len čo program Apollo dosiahol svoj pôvodný cieľ, t. j. pristátie človeka na Mesiaci a jeho úspešné dopravenie späť na Zem, ZSSR upustil od snahy zrealizovať rovnaký typ misie. Hoci to Sovietsky zväz dlho dementoval, odtajnené dobové dokumenty poukazujú na opak. Po úspechu Apolla 11 Sovietsky zväz nevidel dôvod, aby sa o dosiahnutie niečoho podobného ďalej usiloval. Propagandistický účinok by to už určite nemalo.

 

Sputnik – kozmický Pearl Harbor

Značný propagandistický efekt však malo vypustenie prvej človekom vytvorenej družice Zeme – Sputnika 1, a to nielen smerom k domácej alebo na druhej strane americkej verejnosti, ale aj voči obyvateľom iných štátov. Prieskumy verenej mienky, uskutočnené po vypustení Sputnika, ukázali, že napríklad vo Veľkej Británii či Francúzsku, teda tradičných západných krajinách, začal vo verejnosti prevládať názor, že Sovietsky zväz je vo vedeckej oblasti (ktorá do značnej miery určuje obraz krajiny) na lepšej úrovni než Spojené štáty americké. ZSSR na tom patrične začal stavať.

Pomerne známy je efekt Sputnika 1 v bezpečnostnej oblasti. Jeho vypustenie vyvolalo v americkej verejnosti obavy z akéhosi vesmírneho Pearl Harboru. USA sa cítili zraniteľné a ľahko dosiahnuteľné sovietskymi balistickými raketami. Predpokladalo sa totiž, že raketa, ktorá dokáže dosiahnuť kozmos, môže dosiahnuť tiež územie USA, trebárs aj vyzbrojená nukleárnou hlavicou. Hoci to v skutočnosti nebola pravda – upravená sovietska raketa R-7, ktorá vyniesla Sputnik 1 na orbitu, nebola práve ideálnou medzikontinentálnou balistickou raketou a tiež nebola produkovaná v hromadnom počte, ZSSR umne dokázal využiť túto situáciu vo svoj prospech. Práve prezentovaním hromadnej (no v skutočnosti značne obmedzenej) výroby rakiet podobného typu a neustálym deklarovaním socialistického systému za ideálne spoločenské zriadenie pre vedecký výskum sovietska propaganda dokázala zanechať efekt na citlivých miestach americkej verejnosti. Tá sa začala cítiť zraniteľná a objavili sa v nej pochybnosti o jasnej prevahe USA nad ZSSR, ako aj o tom, či správy o zaostalom a nerozvinutom Sovietskom zväze sú pravdivé. Zaujímavosťou je, že NASA tak, ako ju poznáme dnes, bola založená v roku 1958 práve ako jedna z reakcií administratívy prezidenta Eisenhowera na úspech Sputnika 1.

Paradoxne môže vyznieť, že Sovieti si spočiatku neboli vedomí plného rozsahu vypustenia prvej umelej družice Zeme. Po úspešnej realizácii misie sám generálny tajomník Komunistickej strany ZSSR Nikita Chruščov vedeckému tímu okolo Sputnika len telefonicky zablahoželal. Propagandistický úžitok z úspechov v kozmonautike pochopil až neskôr, keď uvidel, aký globálny efekt vypustenie družice malo. Vydanie sovietskeho denníka Pravda z 5. októbra 1957 (nasledujúci deň po vypustení Sputnika 1) o tejto udalosti informovalo tiež len zbežne v jednom stĺpčeku na titulnej strane. Vydanie z nasledujúceho dňa už veľkými písmenami v hlavnom titulku na titulnej strane hovorilo o „prvej umelej družice Zeme vytvorenej v sovietskom národe“.

Za zmienku stoja aj ďalšie dve sovietske prvenstvá. Dňa 13. septembra 1959 po 36 hodinách letu sa sovietska sonda Luna 2 stala prvou sondou, ktorá úspešne dosiahla povrch Mesiaca. Síce nie mäkkým pristátím, to však nebolo podstatné. ZSSR zvýraznil psychologický efekt tejto misie jej naplánovaním na obdobie tesne pred návštevou Chruščova v USA. Ten počas svojej návštevy viackrát ochotne poukázal na úspech Luny a prezidentovi Eisenhowerovi aj venoval pamätný dar – kópiu plakety, ktorá letela na Mesiac. Ďalším veľkým propagandistickým víťazstvom bola udalosť
z augusta 1960. Psy Belka a Strelka sa stali prvými živými bytosťami, ktoré sa dostali
z vesmíru späť na Zem živé.

 

Prvý muž a prvá žena vo vesmíre

Nasledujúcich pár rokov bolo zlatým obdobím sovietskej vesmírnej propagandy. Kozmonautika sa totiž posunula do oblasti, ktorá mala priamy dopad na ľudí, a to do oblasti kozmických letov s ľudskou posádkou. Efekt, ktorý v roku 1961 mala úspešná misia s Jurijom Gagarinom, prvým človekom vo vesmíre, bol podstatne silnejší než ktorékoľvek iné dovtedy dosiahnuté prvenstvo. Sovietsky zväz opätovne využil tento úspech na prezentovanie socialistického systému, ktorý realizoval myšlienky marxizmu-leninizmu ako toho lepšieho, technologicky vyspelejšieho s kvalitnejšími podmienkami pre realizáciu vedy a výskumu. Chruščov ho označil za najväčšie víťazstvo nesmrteľných Leninových myšlienok. V medzinárodnom meradle mal Gagarinov let značný dopad na verejnú mienku v Spojených štátoch. V amerických novinách a časopisoch sa objavovali správy o psychologickom víťazstve najvyššieho významu, o jasnom dôkaze sovietskej prevahy a nadradenosti alebo o tvrdom zásahu do národnej prestíže Američanov. Navyše, ostatným štátom sveta sa ZSSR začal javiť čoraz viac atraktívnejší pre spoluprácu. Uvažovalo sa tiež o tom, že neutrálne štáty môžu na základe tohto sovietskeho úspechu začať považovať sovietsky spôsob spoločenského zriadenia za ten vhodnejší.

Valentina Tereškovová predstavovala jedno z posledných sovietskych propagandistických víťazstiev. To, že prvá žena vo vesmíre bola zo sovietskeho bloku, dalo ZSSR možnosti ako prezentovať kladné stránky svojho spoločenského zriadenia v sociálnej oblasti. Navyše, Sovietsky zväz jej misiu naplánoval na obdobie tesne pred Medzinárodným kongresom žien, čím propagandistický efekt ešte posilnil. Úspešný let Valentiny Tereškovovej dával svetu na vedomie, že v Sovietskom zväze sú postavenie žien v spoločnosti a rodová rovnosť jednoducho na lepšej úrovni než v krajinách západného bloku. Opäť sa pri tom ukázal efekt prvenstva. Zaujímalo niekoho, že ďalšia žena sa do kozmu dostala až po dlhých 19 rokoch?

 

Mesiac na orbite národnej prestíže

Využitie vesmíru v ideologickom boji bolo prítomné aj na strane USA. Veď to boli práve Spojené štáty, ktoré dosiahli finálny úspech v rámci ideologického súperenia so ZSSR vo vesmíre. Pristátie na Mesiaci je mnohými považované za konečné víťazstvo Spojených štátov vo vesmírnych pretekoch. Hoci propagandistické využitie úspechov v kozmonautike pokračovalo aj neskôr, už nebolo využívané vo vzájomnom súperení, ale skôr na propagáciu medzinárodnej spolupráce a zdôrazňovanie ľudstva, nie jednotlivých štátov, ktoré kozmický výskum realizovali.

Späť však k USA. Spojené štáty si boli vedomé propagandistického využitia vesmírnych úspechov. Koniec koncov sovietske prvenstvá americkú prestíž patrične zasiahli, a to už aj v období pred slávnym prejavom prezidenta Kennedyho z roku 1962, v ktorom zaviazal USA k pristátiu ľudskej posádky na Mesiaci a jej bezpečnému vráteniu sa na Zem do ukončenia dekády 60. rokov. Riaditeľ Informačnej agentúry Spojených štátov Arthur Larson už v roku 1958 varoval pred obrovským zásahom do americkej prestíže, pokiaľ USA budú zaznamenávať ďalšie prehry v súperení so ZSSR.

Bol to však práve program Apollo, ktorý mal najsilnejší efekt, či už na domácu alebo zahraničnú verejnosť. Sám prezident Kennedy priznal, že práve faktor medzinárodnej prestíže bol dôvodom, aby sa snažil o presadenie programu dosiahnutia Mesiaca s ľudskou posádkou. Známy je aj jeho výrok: „Národ, ktorý chce byť lídrom ostatných národov, nemôže zostať pozadu v týchto pretekoch o vesmír.“ Až do svojho ukončenia program Apollo niekoľkokrát ideologicky, v tomto prípade smerom dovnútra k americkej verejnosti, poslúžil. Program dal víziu, nádej a možnosť stotožnenia sa so svojím národom aj v čase politických kríz. Kennedy predniesol svoj slávny prejav krátko po veľkom fiasku Spojených štátov, keď sa vylodením v Zátoke svíň neúspešne pokúsili zvrhnúť režim Fidela Castra na Kube. Ohlásenie zámeru dosiahnuť Mesiac umožnilo odpútať pozornosť verejnosti od tohto problému. Politické problémy neobchádzali Spojené štáty ani koncom 60. rokov. Katastrofálne sa vyvíjajúca vojna vo Vietname, atentát na Martina Luthera Kinga a súvisiace problémy s rasizmom či medzinárodná kritika za neaktivitu voči invázii vojsk Varšavskej zmluvy v Československu rozdeľovali americkú spoločnosť a prispievali k nepokojom. Boli to hlavne vesmírne úspechy programu Apollo (predovšetkým misie Apollo 11 v roku 1969), ktoré dokázali americkú spoločnosť zomknúť a vyvinúť v nej pocit hrdosti a spolupatričnosti.

Národ, ktorý chce byť lídrom ostatných národov, nemôže zostať pozadu v týchto pretekoch o vesmír.

J. F. Kennedy

Hlbšie politické pozadie kozmonautiky bolo prítomné aj na strane ZSSR. V 50. rokoch si bol Sovietsky zväz vedomý toho, že nedosahuje úroveň USA. Dosiahnutie úspechov v takej prevratnej oblasti, akou bola kozmonautika, bolo kľúčové pre zachovanie si imidžu. Oblasť dobývania kozmu umožnila Sovietskemu zväzu poukázať na USA ako na toho slabšieho a menej rozvinutého. Dá sa tiež polemizovať o ďalších možných dôvodoch, prečo sa angažovať vo vesmíre. Rok 1960 je známy ako rok Afriky. Súvisiace obdobie začiatku 60. rokov bolo obdobím dekolonizácie a vzniku množstva nových štátov na politickej mape sveta. Tieto štáty vznikali väčšinou mimo existujúceho blokového rozdelenia sveta. Úspechy v kozmonautike pritom zvyšovali atraktivitu USA alebo ZSSR a tiež mohli byť dôvodom, prečo si ten či onen štát za svoje spoločenské zriadenie zvolil model z východného alebo západného bloku.

 

Vesmírny plagát a nástrahy medializácie

Samostatnou kapitolou propagandistického a ideologického súperenia zostáva forma, akou bolo realizované. Je jasné, že niektoré udalosti z tohto obdobia, napríklad úspešný let Jurija Gagarina, mali úžasný efekt samy o sebe. Ten však svoju intenzitu udržal len obmedzený čas. V „hluchých“ obdobiach, medzi zaznamenaním jedného a druhého úspechu, sa preto využívali spôsoby, ako v očiach verejnosti udržať záujem o vesmír a opätovne tým poukázať na ideologický rozmer vesmírnych aktivít.

Jedným zo spôsobov, respektíve rôznych dobových predmetov, použitých na tieto účely, ktoré fascinujú aj dnes, bolo množstvo sovietskych vesmírnych plagátov. Slogany typu Náš triumf vo vesmíre – hymna sovietskej krajiny, Sláva komunizmu, Cesta do vesmíru je sovietska či Veda a komunizmus sú neoddeliteľné, doplnené zvyčajne o podobizeň muža (alebo ženy) na hviezdnom pozadí, prípadne hrdo vzhliadajúceho k nebesám, popritom vždy detailne prepracované a hýriace aktivitou, boli ukážkovým príkladom vesmírnej propagandy. Kozmické úspechy si našli svoju cestu aj na poštové známky, či už to bol z pristávacieho modulu Apolla 11 zostupujúci Neil Armstrong alebo vysmiata tvár Jurija Gagarina, ktorá vytŕčala z helmy skafandra. Ani u nás v Československu o tieto známky nebola núdza. V hodnote 3 Kčs sme na obálke nášho listu mohli vidieť vesmírom letiaceho Jurija Gagarina s nápisom SSSR vítězí nad vesmírem. K tomu množstvo rozhlasových a televíznych programov, články v časopisoch či kapitoly v učebniciach – to všetko dokázalo udržať záujem dospelých, ako aj detí o vesmír a umožnilo pocítiť hrdosť z úspechov, ktoré ich vlasť dosiahla v kozmonautike.

Využitie úspechov v kozmonautike bolo u obidvoch štátov podobné, no predsa len by sa dalo nájsť niečo, v čom ZSSR a USA postupovali odlišne. Američania využívali efekt, ktorý malo dobývanie kozmu, už v prípravných fázach svojich projektov. Kozmická činnosť bola medializovaná,o tom, čo ide NASA robiť, sa skrátka vedelo. Sovietsky zväz informoval verejnosť o konkrétnych aktivitách v rámci svojho vesmírneho programu opatrnejšie, dosiahnutie niektorého z prvenstiev bolo medializované v širokej verejnosti často až po úspešnom zrealizovaní danej misie. Slovami historika Dominica Phelana, štarty rakiet boli oznámené, až keď sa odohrali, mená kozmonautov zostali tajné, až dokiaľ neleteli, a detailov (hlavne technických) o misiách bolo poskytovaných minimálne.

V 70. rokoch na oboch stranách bolo možné badať nový prístup k využitiu úspechov v kozmonautike. Značne sa obmedzilo ich využitie vo vzájomnom ideologickom boji. Opäť je možné za tým nájsť politické pozadie. Obdobie 70. rokov so sebou prinieslo zo začiatku zlepšenie vzájomných vzťahov medzi dvoma mocnosťami, ktoré umožnilo aj realizáciu veľkého spoločného vesmírneho projektu Apollo-Soyuz Test Project. Navyše, samotná oblasť kozmonautiky prechádzala obdobím zmien. Po dosiahnutí Mesiaca človekom v roku 1969 sa fakticky skončilo jedno veľké súperenie. Jedným z jeho následkov bol úpadok politického významu, prikladaného dobývaniu kozmu na východe aj na západe.

Ideologické využitie kozmickej činnosti sa posunulo skôr do roviny propagácie ľudstva, nie jedného štátu vo vesmíre. Veľké projekty v obidvoch krajinách už nesledovali jeden rovnaký cieľ ako v prípade úporných vesmírnych pretekov zo 60. rokov. Na strane Spojených štátov sa v tom období zrodil program Space Transportation System, známejší ako program raketoplánov Space Shuttle. Sovietsky zväz našiel svoje pôsobisko v oblasti vývoja kozmických staníc Saľut. Hoci v 80. rokoch sa oba štáty stiahli späť skôr k individuálnym projektom, odkaz 70. rokov zostal vidieť aj neskôr – napríklad keď americké raketoplány Atlantis a Discovery doviezli náklad alebo ľudí na sovietsku a neskôr ruskú kozmickú stanicu Mir.

Ideologické a propagandistické využitie úspechov vo vesmíre už nikdy nebolo také viditeľné ako v priebehu vesmírnych pretekov v rokoch 1957 až približne 1970. Možno práve preto v súčasnosti zostáva jednou z obľúbených tém histórie dobývania kozmu. Dnes je možné hovoriť o niečom podobnom v prípade ázijských štátov, keďže India aj Čína patrične využívajú svoje úspechy v skúmaní vesmíru na posilnenie národnej hrdosti a prestíže. Nikdy to však už nebude mať charakter americko-sovietskeho súperenia. Bol to asi práve charakter obdobia studenej vojny, ktorý podmieňoval aj výskum v kozmonautike a mal za následok unikátnosť v tom zmysle, ako boli úspechy v nej využívané na ideologické a propagandistické účely.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Tomáš Hrozenský

študent medzinárodných vzťahov na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, člen Slovneskej organizácie pre vesmírne aktivity. Venuje sa politickým, bezpečnostným a ekonomickým aspektom prieskumu kozmu a jeho využívania.

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1099
  • 15