Vesmír v obývačkách

Publikované v Historická revue č. 2/2015, str. 66 -69


16.7.2015 | Marek Krištof

Kozmonautika vo filme, hudbe a literatúre

Významné udalosti ľudských dejín sa vždy odrážali aj v umeleckej a kultúrnej tvorbe. A naopak, ľudská kultúra sa mnohokrát prejavila na tvorbe dejín. Tento kolobeh, akýsi uzavretý kruh, si všímame už aj vo vzťahu človeka a popularizácie vesmíru.


 

Ešte omnoho skôr, ako sa ľudský duch po prvýkrát vzniesol zo Zeme, čo i len v lietadle, nehovoriac o rakete, písali už svetoznámi autori ako Jules Verne o ceste na Mesiac, motivujúc tak snahu o let ku hviezdam. Mnohí veľkí kozmickí priekopníci potvrdili, že ich v bádaní poháňala najmä spomienka na knihu z detstva. Po dosiahnutí prvých vesmírnych úspechov v 50. a 60. rokoch minulého storočia sa však karta obrátila. Už to neboli knihy, ktoré podnecovali túžbu po vesmíre, boli to skutočné rakety, ktoré prepisovali odbornú a populárnu literatúru. Vplyv vesmíru nekončí len pri knihách, ale nadzvukovou rýchlosťou si razí svoju cestu aj do odvetvia hudby a filmu.
 

Kozmická reality show

Za prvý sci-fi film sa najčastejšie považuje Cesta na Mesiac od Georgesa Mélièsa z roku 1902. Film bol založený na dielach J. Verna a G. H. Wellsa a zobrazoval vystrelenie vesmírnej lode z dela na Mesiac. Lenže už o šesťdesiat rokov neskôr sa sci-fi stalo skutočnosťou. Živé televízne prenosy z letov amerického programu Apollo predstavujú dokonca akúsi formu reality show, len bez možnosti diváckeho hlasovania. Jedine, že by sme zohľadnili možnosť voľby prezidenta podporujúceho vesmírny program. Smutnou pravdou je, že už let Apolla 13 sledovalo omnoho menej divákov ako predchádzajúce dve pristátia na Mesiaci. V každom prípade však televízia priniesla vesmír v masovom meradle do obývačiek, kde sa s ním stretávame dodnes. Filmy pre verejnosť ovplyvnené kozmonautikou by sme mohli rozdeliť do dvoch skupín: dokumentárne a populárne. Populárne a zároveň masovo obľúbenejšie sú tie, ktoré na nás striehnu v kinách.

 

Science fiction alebo už realita?

V roku 1998 mal premiéru film, ktorý sa vryl hlboko do pamäti širokej verejnosti, čo sa týka vesmíru, astronautov a asteroidov. Veď kto by čo i len podľa názvu nepoznal film Armageddon (Armagedon) s Bruceom Willisom, Benom Affleckom, Liv Tylerovou a mnohými ďalšími známymi hercami? Tento film predbehol skutočnosť o niekoľko desaťročí. Americkým astronautom sa v ňom podarilo pristáť na asteroide a následne ho zneškodniť. Film sa však pomaly stáva realitou. Len pred pár týždňami zasiahla svet dobrá správa: Európskej vesmírnej agentúre sa podarilo historicky prvé pristátie robotickej sondy na kométe. Rosseta odštartovala v roku 2004 a po desiatich rokoch úspešne dosiahla svoj cieľ. O krok ďalej by mala zájsť japonská sonda Hayabusa 2 (Sokol 2), ktorá by po nedávnom úspešnom štarte mala pristáť na asteroide a priviesť naspäť na Zem vzorky. V americkej NASA sa už medzitým plánuje prvá ľudská návšteva Zemi blízkeho asteroidu, na ktorý by agentúra rada využila svoju najnovšiu loď Orion.

Z obdobia začiatku 3. tisícročia patria medzi tie známejšie filmy Mission to Mars (Misia na Mars, 2000) a Red Planet (Červená planéta, 2000). Z roku 2000 pochádza tiež film Space Cowboys (Vesmírni kovboji), kde si zalietali na raketopláne také hviezdy ako Clint Eastwood, Tommy Lee Jones či Donald Sutherland. Aj keď spracovanie pobytu vo vesmíre je trošku odľahčené, hlavnou myšlienkou diela je poukázanie na nebezpečenstvo prítomnosti nukleárnych zbraní na orbite Zeme. Film tak odkazuje na obdobie militarizácie vesmíru, tzv. Star Wars (hviezdnych vojen).

 

Od Apolla 13 ku kozmickému 3D

Zaujímavý pohľad na využívanie nerastných surovín vo vesmíre ponúka film Moon (Mesiac) z roku 2009, kde sa s nástrahami mesačnej ťažby svojsky vyrovnáva Sam Rockwell. Z radov konšpiračných filmov treba spomenúť Apollo 18 (2011), ktoré ponúklo alternatívnu teóriu o pristátí Američanov a Sovietov na Mesiaci. Príbeh rozpráva aj o tom, prečo sa na Zemi strácajú exempláre mesačných hornín. Vo filme Transformers 3 (2011) zasa vyslali Neila Armstronga a Edwina „Buzza“ Aldrina v Apolle 11 skontrolovať havarovanú mimozemskú loď na Mesiaci.

Za zmienku však určite stojí aj film z roku 1978 s názvom Capricorn 1 (Kozorožec 1). Na pozadí prvej pilotovanej misie na Mars s ľudskou posádkou sa tu opisuje, ako to mohlo vlastne byť, ak by bolo pristátie na Mesiaci sfalšované. Treba uznať, že vzhľadom na obdobie nakrúcania tejto klasiky je hlavná myšlienka spracovaná a prezentovaná veľmi dobre.

Americký herec a producent Tom Hanks tiež priložil ruku k dielu a postaral sa o zviditeľnenie amerických astronautov na filmovom plátne, a to hneď v dvoch veľkých projektoch. Vo filme Apollo 13 (1995) si zahral postavu veliteľa Jima Lovella. Táto misia sa často označuje aj ako „najúspešnejšie zlyhanie NASA“. Za túto rolu ho spolu s astronautom Jimom Lovellom pozval na stretnutie do Bieleho domu dokonca americký prezident Bill Clinton. Film bol nakrútený podľa knižnej predlohy s názvom Lost Moon: The perilous Voayge of Apollo 13 (Stratený mesiac: Nebezpečná cesta Apolla 13, 1994), neskôr premenovanej iba na Apollo 13, ktorú napísal veliteľ letu Jim Lovell spolu s novinárom a spisovateľom Jeffreym Klugerom.

Ako producent sa Tom Hanks podieľal na 12-dielnom televíznom miniseriáli s názvom From the Earth to the Moon (Zo Zeme na Mesiac, 1998). V jednotlivých častiach seriálu dal vyniknúť pozadiu vesmírnych letov, aby si divák uvedomil, čo všetko sa skrýva za jedným hlasným štartom rakety. Zdôrazňuje, koľko peňazí, práce a ľudských hláv sa muselo podieľať na príprave takého ambiciózneho projektu, akým bolo pristátie človeka na Mesiaci. A to nielen na strane americkej, ale aj sovietskej. V príbehu Apolla 8 je zaujímavé, že všetky scény na Zemi sú čiernobiele a iba zábery vo vesmíre sú farebné.

Z dokumentárnych filmov je možné ešte spomenúť film s názvom In the Shadow of the Moon (V tieni Mesiaca, 2007), ktorý je zbierkou výpovedí astronautov programu Apollo. Zakončený je hlbokým konštatovaním astronauta so slovenskými koreňmi E. A. Cernana, ktorý na otázky o pravdivosti letov na Mesiac odpovedá: „Pravda nepotrebuje obhajobu. Nikto, nikto nemôže totiž zotrieť z povrchu Mesiaca stopy, ktoré sme tam zanechali...“

Trochu úsmevným faktom platným pre mnohé staršie americké filmy (a tak aj pre tie o vesmíre) je, že diváci si v nich často nájdu mladšie verzie svojich obľúbených hercov zo súčasných masovo rozšírených amerických kriminálok. Dokonca aj v jednej časti C. S. I. Miami, S8E15 – Miami, we have a problem (Miami, máme problém, 2010) sa objavil prípad vraždy spojený s testovaním súkromnej vesmírnej lode pre turistov.

Z tých najnovších filmov si určite spomeniete na projekt Alfonsa Cuaróna s názvom Gravity (Gravitácia, 2013), v hlavnej úlohe so Sandrou Bullock (Dr. Ryan Stone) a Georgeom Clooneyom (Matt Kowalsky). Aj keď mnohých kritikov unavovalo pozerať sa väčšinu filmu na vystrašenú astronautku Sandru Bullock, treba uznať, že režisér Cuarón dodal dielu neobyčajnú perspektívu. Už len jednoduché zohľadnenie faktu (široko ignorovaného v bežných filmoch), že vo vesmírnom vákuu nie je nič, čo by prenášalo zvuk, spôsobí realistický zážitok. A technické spracovanie
v IMAX 3D posúva celú snímku do kozmického rozmeru.

V roku 2013 vyšiel tiež zaujímavý film z druhej strany bývalej železnej opony o pionierovi pilotovaných vesmírnych letov s názvom Гагарин. Первый в космосе (Gagarin. Prvý vo vesmíre). Film veľmi výstižne vyjadruje Gagarinovu životnú cestu, odvahu a nasadenie všetkých sovietskych kozmonautov tej doby, ich trápenia, skromnosť a radosti bežného života. Tiež zachytáva emócie ruského ľudu, celej krajiny, akademických, konštruktérskych a politických špičiek a podáva tak svedectvo o týchto historických udalostiach. Ako povedal Gagarinov kolega a rival German Titov: „Poletia tam mnohí, ale iba toho prvého si budú pamätať,“ tak aj tento film je poctou Gagarinovmu úsiliu a odhodlaniu.

 

Star Trek a ISS v iPhone

Vplyv filmu na kozmonautiku nebol asi nikdy v histórii viditeľnejší ako v roku 1977 pri vyvíjaní amerického raketoplánu. Keď mali totiž prebiehať prvé skúšobné lety prototypu, NASA ho pomenovala vlastenecky – Constitution (Ústava). V tej dobe bol však v Amerike veľmi populárny seriál Star Trek so známym heslom: „Boldly go, where no man has gone before“ (Odvážne idúc tam, kde ešte nijaký človek nebol). Silný tlak verejnosti donútil nakoniec úrady, aby meno raketoplánu zmenili podľa vzoru vesmírnej lode zo Star Treku na Enterprise. Hviezdou seriálu v tej dobe bol aj americký herec William Shatner (Kapitán Kirk). V roku 2011 symbolicky komentoval dokumentárny film The Space Shuttle (Raketoplán) pri príležitosti posledného letu raketoplánu Endeavour.

Zaujímavým videom sa stala aj prehliadka Medzinárodnej vesmírnej stanice (International Space Station – ISS), ktorú tesne pred svojím návratom na Zem v roku 2012 urobila americká astronautka Sunita Williams. Samozrejme, že podobných prehliadok už bolo nakrútené nespočetné množstvo, avšak toto konkrétne video (okrem toho, že vysvetľuje fungovanie vesmírneho WC) oplýva akousi prirodzenosťou a charizmou. Možno aj preto bolo zaradené do oficiálneho programu prehliadok pre verejnosť sídla OSN vo Viedni, kde sa nachádza Kancelária OSN pre vesmírne activity (UNOOSA). Stalo sa tak v roku 2013 v rámci špeciálnej série prehliadok pri príležitosti 50. výročia letu prvej ženy do vesmíru.
 

Vesmírny rock

V roku 2013 sa stal pomerne známym astronaut kanadského pôvodu, plukovník Kanadského kráľovského letectva Chris Hadfield. Okrem jeho profesijných prínosov v oblasti kozmických letov sa totiž zapísal aj do hudobných kroník. Už od detstva rád a dobre hrával na gitare a jednoducho sa naskytla otázka, prečo si na nej nezahrať aj na ISS. Nieže by bola gitara vo vesmíre niečo nové, veď aj ruská stanica Mir mala tú svoju, ale Chrisovi sa z toho podarilo urobiť národnú záležitosť. Bol totiž prvým kanadským veliteľom ISS a počas svojho pobytu tam nakrútil množstvo vzdelávacích a zábavných videí a zúčastnil sa hudobného projektu Music Monday Program (Pondelkový hudobný program). So spevákmi z celej Kanady si z vesmíru zaspieval pieseň Is Somebody Singing? (Spieva tu niekto?), ktorá sa často označuje skratkou ako I.S.S.

Okrem toho naspieval a nahral na ISS aj prvý vesmírny hudobný videoklip. Využil na to upravenú verziu skladby od Davida Bowieho s názvom Space Oddity (Zvláštnosť vesmíru). Autor pôvodnej verzie ju napísal po zhliadnutí filmu 2001: A Space Oddyssey (2001: Vesmírna Odysea, 1968). Vtedy nikto zrejme netušil, že tento sci-fi film inšpiruje autora skladby, ktorej upravená verzia získa o niekoľko desaťročí neskôr prvenstvo v kategórii vesmírne hudobné video a pre mnohých ľudí opäť spopularizuje vesmír. Hudobný žáner nesúci v sebe vesmírnu tematiku sa označuje ako vesmírny rock a má svoje korene v 60. rokoch 20. storočia. Tento štýl sa vyznačoval pokojnou, pomalou, ba až hypnotickou hudbou. Za prvý rokový hit inšpirovaný vesmírom je najčastejšie považovaná skladba Telstar (podľa názvu amerického satelitu) od skupiny Tornados. Najznámejšími interpretmi vesmírneho roku sú Hawkwind, Pink Floyd a David Bowie.

Pieseň Space Oddity si zahrala aj vo filme Bena Stillera s názvom The Secret Life of Walter Mitty (Tajný život Waltera Mittyho, 2014), kde sa zhostila úlohy akejsi hymny odvahy. Bolo to práve v období, keď sa skladba zviditeľnila aj vo vesmíre. Pôvodná aj upravená skladba sa dajú veľmi jednoducho nájsť na internete. Tentoraz už vesmír neprichádza do obývačiek spoločnosti, ale rovno do jej vreciek, a to vďaka mobilným zariadeniam, cez ktoré ľudia zdieľajú svoje nadšenie pre vesmír.

Chrisovi Hadfieldovi sa moderným spôsobom podarilo upriamiť pozornosť kanadskej, ale aj celosvetovej verejnosti na vesmír, na jeho dobývanie a objavovanie. Nebol však na to sám, pomáhal mu jeho syn Evan, ktorý je profesionálnym marketérom. Vďaka svojim znalostiam pomohol otcovi s popularizáciou jeho videí na internete a na sociálnych sieťach. Sledovanosť hudobného videoklipu Space Oddity dosiahla ešte pred jeho návratom na Zem sedem miliónov prezretí.

So svojím hudobným talentom bol Chris Hadfield aj členom astronautskej rokovej kapely Max Q. Túto skupinu tvoria iba astronauti, aj keď jej zloženie sa často mení kvôli ich povinnostiam vo vesmíre. Bola založená v roku 1987 a meno jej dal jeden zo zakladateľov – Robert Gibson. Max Q je totiž technický výraz pre maximálny tlak vzduchu, s ktorým sa stretáva štartujúca raketa v atmosfére. Gibson ďalej vtipkoval, že celá kapela je ako veľká raketa – robí priveľa hluku a žiadnu hudbu.

Po všetkých dobrodružstvách, ktoré plukovník Hadfield prežil, sa rozhodol napísať aj knihu s názvom An Astronaut´s Guide to Life on Earth (Astronautov sprievodca životom na Zemi, 2013), ktorá v novembri tohto roka vyšla už aj v slovenskom preklade. V knihe sa dozvieme, že ak chceme vedieť, ako žiť na Zemi, nezaškodí sa pozrieť najprv do vesmíru. Alebo sa spýtať niekoho, kto tam bol. Doposiaľ sa to však podarilo iba niečo vyše 500 ľuďom. Chris svojským, vtipným a zároveň veľmi pohlcujúcim štýlom opisuje mnohé zážitky zo svojho života a kariéry, pričom sa „pozemšťanom“ snaží odovzdať aj akési morálne ponaučenie. Kniha odkrýva zaujímavé fakty zo zákulisia vesmírnych letov. Na vlastných skúsenostiach opisuje pocity človeka, ktorý je v nesmiernej rýchlosti vystrelený na „obrovskej bombe“ do vesmíru na celých šesť mesiacov. Pričom jediná možnosť, ako sa dostať skôr domov, je život ohrozujúci zdravotný stav alebo udalosť.

V diele rezonuje autorova vrodená skromnosť, profesionalita a zmysel pre humor spolu s pocitom národnej hrdosti. Okrem opisovania krás vesmíru sa snaží upriamiť našu pozornosť smerom dole, na to, čo je na Zemi – na vzťahy, konanie ľudí a našu spoločnú vesmírnu loď – na planétu Zem. Za všetko hovorí výrok v úvode knihy: „I wasn´t destined to be an astronaut. I had to turn myself into one.” (Nenarodil som sa ako astronaut, ale musel som sa ním stať.)


 




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Marek Krištof

Ing. Marek Krištof, doktorand na Ekonomickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, člen SOSA a Regionálnej akadémie OSN 2014/2015, konkrétne Pracovnej skupiny Kancelárie OSN pre vesmírne aktivity.

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1041
  • 15