Viedeň 1683

Publikované v Historická revue č. 09/2015, str. 72 - 75


21.12.2015 | Helena Markusková

Bitka, ktorá rozhodla o osude Európy

V roku 1683 sa osmanská armáda na čele s veľkovezírom Kara Mustafom (1634/1635 – 1683) vydala na výpravu, ktorej cieľom malo byť dobytie Viedne. V tom čase Osmani už takmer storočie a pol ovládali rozsiahlu časť Uhorska. Dobytie hlavného mesta Habsburgovcov malo posilniť a upevniť ich postavenie v strednej Európe, priniesť im slávu aj bohatstvo.


Do úvahy treba zobrať aj symbolický význam tejto výpravy. Už onedlho sa ukázalo, že bitka pri Viedni sa skutočne stala symbolom, avšak nie takým, ako si predstavovali Osmani. Namiesto veľkolepého víťazstva ich čakala zdrvujúca porážka, ktorá natoľko zasiahla ich postavenie a posmelila Habsburgovcov, že už o niekoľko rokov sa im podarilo vytlačiť Osmanov z Uhorska. Bitka pri Viedni tak stála na začiatku postupného úpadku osmanskej moci v strednej Európe.

 

Prípravy na obliehanie

Osmanom sa podarilo zhromaždiť obrovskú armádu aj dostatok zbraní. Podľa odhadov dosahovalo vojsko, ktoré prišlo k Viedni, počet takmer 200 000 mužov. Vlastnú osmanskú armádu z toho tvorilo približne 90 000 vojakov, alšie isíce predstavovali oddiely krymských Tatárov, jednotky vazalov a rozmanité pomocné oddiely. Sultán Mehmed IV. (1642 – 1693) odovzdal velenie veľkovezírovi, ktorý mal ako serasker doviesť armádu k jej veľkolepému víťazstvu. Sultán sa výpravy nezúčastnil, radšej dal prednosť poľovačkám v okolí Edirne, napokon táto jeho záľuba stála aj za jeho prezývkou „Lovec“.

Cisár Leopold I. (1640 – 1705) dlho osmanskú hrozbu podceňoval. Naplno si ju uvedomil, až keď boli Osmani už nebezpečne blízko pri Viedni, preto sa ju 7. júla rozhodol opustiť. Odišiel aj so svojou tehotnou ženou a deťmi. Nasledovali ho vysokí úradníci, zahraniční diplomati aj dvorania. Jeho odchod z mesta vyvolal obrovskú paniku a cisára nasledovali ďalší šľachtici, ktorí si útekom chceli zachrániť životy a aspoň časť majetku. Leopoldovu voľbu mnohí kritizovali. S odstupom času vieme, že to bolo veľmi pragmatické rozhodnutie, keďže vo svojom postavení nemohol riskovať zajatie nepriateľom a jeho odchod do bezpečia mu umožnil koordinovať pomoc obliehanej Viedni.

V roku 1683 mala Viedeň okolo 90-tisíc obyvateľov. Pred osmanskou hrozbou ju podľa niektorých odhadov opustilo až 60-tisíc ľudí, reálnejšie sa javí počet 30-tisíc. Po odchode cisárskeho dvora a šľachty mesto zaplavili utečenci, obyvatelia z okolitých dedín a viedenských predmestí, ktorí tu hľadali útočisko. Po okolí sa už potuloval predvoj osmanskej armády – obávaní Tatári. Všetci, čo zostali v meste, sa pripravovali na obliehanie. Vrchným veliteľom viedenskej posádky sa stal Rüdiger von Starhemberg (1638 – 1701). Ten tiež rozhodol o zničení (spálení) domov na viedenských predmestiach, ktoré sa nachádzali príliš blízko hradieb.

 

Výprava k Viedni a Slovensko

Aj keď Osmani počas svojho pochodu k Viedni neprechádzali slovenským územím, stretom s nimi sme sa celkom nevyhli. Keď sa medzi obyvateľstvom Bratislavy rozšírila správa, že sa už blíži osmanská armáda, 11. júla 1683 sa skupina asi 150 husárov pod velením bratislavského mešťana Johanna Vitnyédiho rozhodla vykonať prieskumnú jazdu na južný breh Dunaja. V blízkosti Kittsee narazili na skupinu asi 400 Osmanov, ktorí vypaľovali a rabovali Mošonskú stolicu. Rozpútala sa bitka, v ktorej napokon Vitnyédi padol. Jeho husárom sa ale podarilo Osmanov z Kittsee vytlačiť. Ako korisť si priniesli tri uťaté hlavy Osmanov a dvoch zajatcov. Táto udalosť však nezostala bez odozvy a obyvatelia za ňu kruto zaplatili. Ešte večer toho istého dňa Osmani vypálili dediny Kittsee, Wolfsthal a obsadili Hainburg. Obyvateľov Hainburgu, ktorí sa snažili zachrániť si životy útekom 
k rieke, dobehli Osmani pri úzkej uličke, ktorá viedla k Dunajskej bráne a tam ich povraždili. Ich krv vraj stekala ulicou až do Dunaja. Túto udalosť dodnes pripomína meno tejto ulice, ktorú nazvali Blutgasse.

Okrem Osmanov ohrozovali obyvateľov Slovenska aj vojská ich spojenca Imricha Tököliho (1657 – 1705). V strachu, ktorý v tom čase panoval, sa mu podrobila celá Bratislavská stolica okrem Bratislavského hradu. Veliteľ kuruckého vojska táboriaceho pod Bratislavou vyzval 25. júla obyvateľov, aby ho vpustili aj s vojakmi za hradby. Mešťania z obavy pred násilím súhlasili. Napriek tomu, že nekládli žiadny odpor, spustošili Osmani a kuruci niekoľko ulíc na predmestí, takže musel zasahovať sám Tököli, ktorý umiestnil v Bratislave svoju osobnú gardu. Cisárska poľná armáda táboriaca na ľavom brehu Dunaja neďaleko Jedlesse po správe, že Tököli prišiel do Bratislavy, vyslala Bratislavskému hradu posilu, ktorá na čele s vojvodom Karolom Lotrinským prekročila 28. júla rieku Moravu. Ráno 29. júla sa objavila pred mestom a rýchlo ho obsadila. V zrážke s nimi utrpeli Osmani a kuruci veľkú porážku a ušli pred nimi do šintavského tábora. Porážka pri Bratislave načas rozdelila kurucké a osmanské oddiely.

 

Obliehanie Viedne

Medzitým museli obrancovia Viedne odolávať mnohonásobnej presile. Osmani mesto obľahli 14. júla. Svoj útok sústredili na bastióny Burg a Löbel, ktoré boli, paradoxne, najsilnejšie a najlepšie opevnené. Hlavnou osmanskou zbraňou pri obliehaní nebola delostreľba, ale podmínovanie hradieb a v tejto oblasti nebola podzemná voda ani potoky. Bola tu však tvrdšia pôda a kopáči museli aj kvôli opevneniu kopať podstatne hlbšie. Pracovalo sa takmer nepretržite, vo dne aj v noci. Viaceré z osmanských oddielov pri takomto obliehaní nemali čo robiť, a tak len nečinne vyčkávali v tábore.

Obliehanie však nenapredovalo tak, ako si Kara Mustafa predsavzal a postupujúcim časom klesala morálka vojakov, ktorí boli vyčerpaní nielen trojmesačným pochodom, ale aj predlžujúcim sa obliehaním. Osmanský tábor sa postupne menil na smetisko a z plytkých hrobov sa šíril smrad rozkladajúcich sa tiel. Obrancovia Viedne na tom boli ešte horšie. Od konca júla sa v meste rozmohla epidémia dyzentérie. Denne na ňu zomieralo okolo 20 – 30 ľudí a potrápila aj veliteľa Starhemberga. V meste bol tiež problém so zásobovaním. Kvôli nedostatku mäsa sa najprv pozabíjali kone a neskôr aj mačky. V tejto situácii až takmer neuveriteľne vyznieva fakt, že pred Škótskou bránou nejaký čas fungoval čierny trh s potravinami, kde si Viedenčania s Osmanmi najčastejšie menili chlieb za zeleninu. Prekazil ho až Starhemberg, ktorý koncom júla pod trestom smrti zakázal preliezanie palisády bez povolenia.

Začiatkom septembra začal byť Kara Mustafa čoraz viac nervózny. Uvedomoval si, že mu dochádza čas na dobytie pevnosti, keďže onedlho bude musieť odtiahnuť, aby sa armáda dostala v bezpečí na zimoviská. V tom čase sa už zhromažďovali kresťanské vojská postupujúce na pomoc Viedni. O ich postupe vedel aj veľkovezír, blížiacu sa hrozbu však ignoroval. Až príliš sa sústredil na jediný cieľ – dobytie Viedne, čo sa mu napokon stalo aj osudným.

 

Rozhodujúca bitka pri Kahlenbergu

O osude Viedne rozhodla bitka, ktorá sa odohrala 12. septembra. Oslobodzovacej armáde velili poľský kráľ Ján III. Sobieski (1629 – 1696) a vojvoda Karol Lotrinský. Osmani boli až trestuhodne nepripravení na blížiace sa vojská nepriateľov, ich stanový tábor nebol takmer vôbec chránený. Útok odhodlaných spojeneckých vojsk spolu s povestnými poľskými husármi spôsobil v osmanskom tábore chaos a po dvanástich hodinách skočil hromadným útekom osmanských vojakov, ktorí sa snažili zachrániť si aspoň svoje životy. Spolu s nimi ušiel z bojiska aj ich vodca Kara Mustafa. Ten si so sebou odniesol aj vlajku proroka Mohameda, ktorú mu pred výpravou zveril sultán.

Viedeň bola zachránená. Pápeža Inocenta XI. informoval o víťazstve kráľ Sobieski listom, v ktorom parafrázoval jeden z najznámejších výrokov: „Veni, vidi, Deus vicit.“  Okrem toho pápežovi poslali aj zelenú vlajku ukoristenú pri Viedni, ktorú omylom považovali za vlajku proroka Mohameda. Zaujímavosťou je, že bitky sa ako dobrovoľník zúčastnil aj mladý, v tom čase devätnásťročný princ Eugen Savojský (1663 – 1736). Bola to jeho prvá bitka, ktorou začala kariéra jedného z najvýznamnejších vojvodcov na prelome 17. a 18. storočia.

 

Poklady osmanského tábora

Ešte v noci po bitke sa začalo rabovanie osmanského tábora. Korisť pozostávala z nádherných stanov a pokladov, prepychových rúch, bohato zdobených zbraní, koní s postrojmi a peňazí. Okrem tejto koristi je s obliehaním Viedne spojená aj legenda o káve a jej rozšírení v stredoeurópskom priestore. Kvalitná káva bola luxusným a drahým výrobkom a práve v opustenom osmanskom tábore sa cisárskym vojakom podarilo ukoristiť vrecia s kávou. Podľa legendy prvú kaviareň vo Viedni založil krátko po jej obliehaní obchodník s orientálnym tovarom Georg Franz Koltschitzky. Bol to pôvodom Armén, ktorý vraj istý čas pôsobil ako tlmočník v Istanbule a Budíne. Počas obliehania sa niekoľkokrát vyznamenal ako posol, ktorý doručoval správy z obliehaného mesta cisárskym veliteľom. Historicky sa založenie prvej kaviarne vo Viedni spája s menom Arména z Damasku Giorgia Diodata. Ten svoju kaviareň otvoril s povolením cisára 17. januára 1685. Nasledovali ju kaviarne v Pešti a ďalších uhorských mestách.

Osmanský neúspech pri Viedni v roku 1683 bol jasným znamením, že sa ich panstvo v strednej Európe už dlho neudrží. Bitka dodala cisárskym veliteľom odvahu a konečne vyzeralo vytlačenie Osmanov reálne. Úspechy na seba nenechali dlho čakať. Po oslobodení Ostrihomu, Vyšehradu a Vacova v roku 1684 prišlo na rad oslobodenie novozámockej pevnosti v roku 1685 a napokon aj Budína v roku 1686.


protiturecké vojnyhusariaviedeňjan sobieski



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Helena Markusková

Mgr. Helena Markusková, PhD., historička, venuje sa obdobiu osmanskej expanzie v Uhorsku, konkrétne hospodárskymi a sociálnymi pomermi a každodennosťou v čase osmanskej nadvlády na území dnešného Slovenska.

Pozrite si tiež