Viedenská arbitráž bola Mníchovom pre Slovensko

Publikované v Historická revue č. #, str#


3.11.2018 | Ján Mitáč

Otázka maďarskej menšiny na Slovensku, respektíve hraničných zmien, sa dostala na pretras na rokovaniach veľmocí v Mníchove v septembri 1938. Jeden z dodatkov mníchovského protokolu uvádzal: „Hlavy vlád štyroch veľmocí vyhlasujú, že problém poľskej a maďarskej menšiny v Československu – pokiaľ nebude vyriešený do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami – sa stane predmetom ďalšieho stretnutia tu prítomných hláv vlád štyroch mocností.“


Napriek tejto trojmesačnej lehote sa maďarská vláda snažila destabilizovať pomery v Česko-Slovenskej republike, a to v snahe prinútiť jej vládu k čo najskoršiemu rokovaniu. Tá pod nátlakom rozhodla, že 9. októbra 1938 v Komárne začne s maďarskou vládou rokovať.

Česko-slovenskú delegáciu tvorili Slováci a jeden Rusín, viedol ju Jozef Tiso, predseda autonómnej vlády. Maďarská delegácia však do Komárna neprišla rokovať, ale žiadať. Všetky návrhy slovenskej delegácie zmietla zo stola.

Po tom, ako Maďari videli, že česko-slovenská reprezentácia nie je ochotná pristúpiť na ich maximalistické požiadavky, zástupcovia Maďarska vyhlásili, že sa obrátia na signatárov Mníchovskej dohody.

Viedenský zámok Belvedere, kde sa 2. novembra 1938 rozhodlo o nových hraniciach medzi Česko-Slovenskou republikou a Maďarským kráľovstvom. Foto: wikipedia.org

 

Rozhodnutie z Belvederu

Arbitrážne konanie sa uskutočnilo 2. novembra 1938 v paláci Belvedere vo Viedni. O hraničnej čiare a veľ kosti územia, ktoré Č-SR mala odstúpiť, rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska Joachim von Ribbentrop a Galeazzo Ciano.

Slovensko stratilo územie s rozlohou 10 390 km² s 854 218 obyvateľmi. Z nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 hlásilo 503 980 osôb k maďarskej a 272 145 osôb k československej národnosti.

Proklamovaný etnický princíp bol voči Slovensku porušený odtrhnutím 62 slovenských obcí so 76-tisíc obyvateľmi v okolí Nových Zámkov, Vrábel a Starej Ďaly (dnes Hurbanovo), stratou územia so štyrmi tisíckami Slovákov v okolí Jelšavy a napokon určením hraničnej čiary v oblasti Košíc, kde v 79 odtrhnutých obciach žilo popri 17-tisíc maďarských obyvateľoch aj 85-tisíc Slovákov.

O svoju južnú časť s rozlohou 1 523 km² prišla aj Podkarpatská Rus, ktorá bola, podobne ako Slovensko, od októbra 1938 osobitnou časťou Č-SR s autonómnym postavením.

Treba podotknúť, že o novej hranici medzi Č-SR a Maďarskom rozhodli iba nemecký a taliansky minister zahraničných vecí, hoci podľa Mníchovskej dohody mali na arbitráži participovať všetci jej signatári.

Neúčasť zástupcov Veľ kej Británie a Francúzska dávala celému svetu najavo, že západné mocnosti prenechali strednú Európu napospas Hitlerovi.

 

Minister zahraničných vecí druhej Česko-Slovenskej republiky František Chvalkovský, ministri zahraničných vecí Talianska a Nemecka Galeazzo Ciano a Joachim von Ribbentrop a maďarský minister zahraničných vecí Kálmán Kánya (zľava doprava). Hoci fotografia zachytáva všetkých štyroch politikov, o odstúpení južných slovenských území rozhodli iba Ribbentrop a Ciano. Foto: wikipedia.org

 

Pripojenie „Felvidéku“

Obyvateľstvo trianonského Maďarska prijalo vyhlásenie arbitráže s obrovským nadšením. Ešte v ten večer premiér Béla Imrédy vystúpil v rozhlase so štvorminútovou rečou, v ktorej oznámil viedenské rozhodnutie. Zvlášť vrúcne prijali správu v divadlách, kde sa publikum a herci o nej dozvedeli v priebehu predstavení.

Napríklad na konci prvého dejstva hry Francúzska komorná autora Jacquesa Duvala sa publikum chystalo do foyer, keď sa zrazu odtiahla opona. Vo svetle sa objavila fi gúra herca Artúra Somlayho, ktorý dojatým hlasom oznámil, že Felvidék sa pripojil k „materskej zemi“. Ako modlitbu vymenoval názvy späť pripojených južnoslovenských miest a potom nastali neopísateľné scény. Publikum dlhé minúty oslavovalo, neznámi ľudia si podávali ruky a objímali sa.

Vo večer vyhlásenia arbitráže sa podobné scény odohrali vo všetkých budapeštianskych kinách a divadlách. Podľa komentára v denníku Pesti Napló Budapešť nikdy nemala taký šťastný, nadšený a ohromný divadelný večer“.

Pred obsadením južného Slovenska maďarskou armádou regent Horthy vydal vojakom rozkaz, ktorý poukazuje na to, čo pre maďarskú politickú elitu znamenalo pripojenie časti Slovenska: „Honvédi! Náš Honvédség oslobodený z okovov Trianonu a znovuzrodený po dvadsiatich rokoch ťažkého čakania prekročí tú hranicu, ktorú sme vždy považovali za dočasnú. Na druhej strane na Vás čaká jeden milión súrodencov!

Po dvoch desaťročiach ich ťažkých skúseností ste to vy, čo pre nich znamená naplnenie všetkej nádeje a túžby. Pôjdete domov na Felvidék, ktorýje toľkokrát pokrstený drahou krvou našich predkov! (...) Na vašu cestu vás posielam s hrdosťou a dôverou a s istým vedomím, že s pomocou práva večnej spravodlivosti a vzkriesenej Maďarskej sily nikdy viac neopustíme navrátené územia! V mene Boha a Domoviny, Dopredu!

Nacionalistickou propagandou vybičovaná maďarská verejnosť nepovažovala tieto územné zisky za dostatočné a ani samotná maďarská vláda sa netajila tým, že ma záujem aj o ďalšie územie, ktoré patrilo Česko-Slovensku. To sa ukázalo aj v ďalších mesiacoch po viedenskej arbitráži, najmä v súvislosti so vznikom Slovenského štátu a ozbrojeným konfliktom na východnom Slovensku, ktorý poznáme pod názvom Malá vojna.

 

Druhá Česko-Slovenská republika po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži. Mapa: Daniel Gurňák

 

Súboj o nemeckú priazeň

Politické reprezentácie oboch krajín sa snažili, alebo skôr predbiehali pred Nemeckom, aby si udržali nadobudnuté územia, respektíve sa usilovali o územnú revíziu. Maďarská diplomacia dôvodila, že zväčšené Maďarsko okrem iného bude spoľahlivým žandárom v dunajskej kotline. Organickou zložkou tejto politiky bolo neustále očierňovanie ľudáckeho režimu. Obviňovala ho z nespoľahlivosti, z neschopnosti paralyzovať protinemecké a panslavistické tendencie.

Podobnú taktiku používal bratislavský režim, keď v Berlíne poukazoval na kontakty Maďarska so západom, na zvyšky parlamentarizmu, na údajné liberalistické tendencie maďarských vládnucich kruhov a na prílišnú mäkkosť pri riešení židovskej otázky. Pre prehlbovanie nemeckej kontroly nad obomi súperiacimi partnermi nemecká diplomacia veľmi cieľavedome a plánovito používala taktiku lákavých, ale nezáväzných protikladných sľubov, najmä však možnosť revízie slovensko-maďarských hraníc.


viedenská arbitráž



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ján Mitáč

Pracuje v Ústave pamäti národa, kde vedie oddelenie Oral history. Venuje sa získavaniu a zaznamenávaniu svedectiev pamätníkov Oral history, nakrúcaniu dokumentárnych filmov a organizuje multižánrový Festival slobody.

Pozrite si tiež


Krištáľová noc: predohra záhuby

9.11.2018 | Juraj Jankech

Protižidovský pogrom so zdanlivo poetickým názvom Krištáľová noc, ktorý sa odohral pred 80 rokmi na prelome 9. a 10. novembra 1938, stál na začiatku druhej fázy antisemitskej kampane v Nemecku. Vyžiadal si veľké škody na majetku a...

  • 841
  • 9

Križiaci v severnej Európe

7.11.2018 | Jaroslav Valent

V novembrovom vydaní Historickej revue sme sa rozhodli venovať hneď niekoľkým zaujímavým témam. V prvom rade sme sa vydali po stopách jedného z najobávanejších rytierskych rádov až na miesto, kde vybudovali na svoju dobu mimoriadne...

  • 281
  • 3