Vojna zvaná sedemročná (1756 – 1763)

Publikované v Historická revue č. #, str#


18.6.2017 | Vladimír Segeš

Zápas habsburskej monarchie a Pruska o Sliezsko

Po smrti rímsko-nemeckého cisára Karola VI. roku 1740 vypukla v Európe rozsiahla koaličná vojna trvajúca do roku 1748. V historiografii sa označuje ako vojna o rakúske či habsburské dedičstvo. Jej významnými etapami boli dve sliezske vojny v rokoch 1740 – 1742 a 1744 – 1745, v ktorých ako hlavní protivníci vystupovali habsburská monarchia a Prusko. Bol to však len začiatok konfliktu, ktorý napokon vtiahol do vojny väčšiu časť Európy.


Vojna habsburskej monarchie proti Prusku, čiže druhá sliezska vojna, sa skončila roku 1745 Drážďanským mierom. Mária Terézia sa vzdala okupovaného Bavorska a naďalej musela ponechať Sliezsko Fridrichovi II. Veľkému. Dosiahla však, že jej manžel František Štefan Lotrinský bol roku 1745 zvolený za cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Vďaka tomu aj jej ako manželke pripadol titul cisárovnej, lebo dovtedy bola kráľovnou a arcivojvodkyňou.

Vojna o dedičstvo ďalej pokračovala bez pruskej účasti. Boje sa preniesli zväčša do habsburských dŕžav v Taliansku a Nizozemsku a skončili sa až roku 1748 mierom uzavretým v Aachene. Bolo to už tradičné kompromisné riešenie, ktoré síce vychádzalo z princípu zachovania rovnováhy síl v Európe, no súčasne nenaplnilo predstavy a požiadavky všetkých účastníkov vojny. Mier potvrdil integritu habsburskej monarchie, čo vzhľadom na takmer zúfalé postavenie Márie Terézie na začiatku vojny bolo vlastne veľkým úspechom.

 

Nová aliancia

Strata priemyselne vyspelého Sliezska sa citeľne prejavila v hospodárskom živote habsburskej monarchie. Snaha o jeho znovuzískanie sa stala osou zahraničnej politiky viedenského dvora v polovici 18. storočia. Vďaka rozsiahlej diplomatickej aktivite sa Márii Terézii podarilo získať za spojenca nielen Rusko a Sasko, ale aj Francúzsko, čo sa považovalo takmer za diplomatickú revolúciu. Nová vojensko-politická aliancia predstavovala veľkú silu, keďže len samotná habsburská ríša disponovala roku 1756 značným potenciálom. Ten tvorilo 54 peších plukov (z toho 8 uhorských) v sile vyše 126 000 mužov, 40 jazdeckých plukov (z toho 10 husárskych) s počtom viac než 30 000 mužov, takmer 17 000 peších hraničiarov a približne 3 500 príslušníkov delostrelectva a technických druhov vojsk. 

Ani pruský kráľ Fridrich II. však nezaháľal a na nastávajúci vojnový konflikt sa dobre pripravil. Za spojenca získal Veľkú Britániu, ako aj zopár nemeckých štátikov, z ktorých najvýznamnejšie bolo Hannoversko. Na prezbrojenie a modernizáciu pruskej armády v potenciálnej sile 150 500 mužov vynaložil Fridrich II. údajne až štyri pätiny štátnych a väčšinu svojich osobných príjmov, takže do poľa mohol postaviť 112 práporov pechoty, 205 švadrón jazdectva a 2 500 delostrelcov.

 

Preventívny útok

Pruský kráľ Fridrich II. nečakal, kým ho prepadne nepriateľ. V auguste 1756 vtrhol na čele takmer 70-tisícového vojska do Saska predstavujúceho najslabší článok aliancie. Pruský preventívny útok odštartoval vojnu, ktorá sa označuje ako sedemročná alebo tretia sliezska vojna. Zďaleka v nej však nešlo už len o Sliezsko či samotnú Európu, lebo francúzsko-britský konflikt sa preniesol aj do zámoria a stal sa predovšetkým bojom o kolónie. (Len mimochodom, niekdajší britský premiér Winston Chuchill túto vojnu sčasti oprávnene označil za prvý svetový vojnový konflikt.)

Vzápätí po vypuknutí sedemročnej vojny roku 1756 vznikli v Uhorsku tri nové pluky: jeden peší a dva husárske. Peší, neskôr 39. pluk postavil z vlastných prostriedkov 28-ročný bratislavský rodák plukovník Ján Pálfi (Pálffy), neskorší generál a v rokoch 1790 – 1791 dedičný župan Bratislavskej stolice. Cisár František I. Lotrinský zriadil taktiež z vlastných prostriedkov na svojich majetkoch v Holíči husársky, neskôr 1. pluk, ktorý sa neoficiálne nazýval holíčsky husársky pluk alebo skrátene cisárski husári. Doplňoval sa z Bratislavskej a Nitrianskej stolice, neskôr zo Zadunajska. Keďže v prvých desaťročiach pluk v čase mieru táboril či zimoval po niekoľko rokov na Spiši a v Šariši, možno predpokladať, že do jeho radov vstupovali v menšej miere aj muži z východného Slovenska.

 

Pruské víťazstvo v úvode

V úvode vojny si pruský kráľ vcelku hravo poradil so saskou armádou a v ťažkej bitke pri Lovosiciach porazil 1. októbra 1756 35-tisícový habsburský zbor, ktorému velil maršal írskeho pôvodu Max Brown. V bitke bojovalo aj deväť švadrón z dvoch husárskych plukov a deväť práporov z troch uhorských peších plukov. Straty na oboch stranách boli približne rovnaké – zhruba po 3 000 mužov, medzi 450 padlými habsburskej armády bol aj plukovník Ladislav Sentiváni (Szentiványi), potomok liptovského šľachtického rodu Svätojánskovcov.

Ďalšia fáza vojnových udalostí v strednej Európe sa už nevyvíjala priamočiaro a ani natoľko jednoznačne. Predzvesťou pruského útoku na Prahu bola bitka pri Štěrboholoch začiatkom mája 1757. Hlavné sily habsburskej armády na čele s maršalom Karolom Lotrinským utrpeli ťažkú porážku a ustúpili do Prahy, ktorú obkľúčili Prusi. Na pomoc obliehaným sa vydal 54-tisícový zbor maršala Leopolda Jozefa Dauna. Daunovmu zboru sa podarilo 18. júna 1757 v bitke pri Kolíne zvíťaziť nad pruskou armádou. Kráľ Fridrich II. sa síce osobne snažil zastaviť pruské ustupujúce šíky, a keď sa mu to nepodarilo, uľavil si aspoň pokrikom: „Vy sraľovia, čo chcete žiť vari večne?!“ Nemalý podiel na tejto vôbec prvej porážke Fridricha II. na bojisku mali aj husárske pluky, ktoré boli nasadené v rámci dvoch jazdeckých zoskupení v celkovom počte 18 630 mužov pod velením uhorských generálov Františka Nádašdyho a Jána Baraňaiho (Baranyaiho).

S dátumom víťaznej bitky pri Kolíne je spojený aj oficiálny vznik najvyššieho vojenského vyznamenania habsburskej monarchie – Vojenského radu Márie Terézie. Myšlienka na jeho založenie sa však objavila už po bitke pri Lovosiciach. Na prvej slávnostnej promócii 7. marca 1758 udelili tri veľkokríže – Karolovi Lotrinskému, Leopoldovi Daunovi a Františkovi Nádašdymu – a približne tucet rytierskych krížov. Od roku 1765 sa začal udeľovať aj veliteľský kríž ako prostredný stupeň tohto radu, ktorý mohli získať len dôstojníci.

 

Dobytie Berlína

Vydarenou bodkou po porážke pruského kráľa Fridricha II. v bitke pri Kolíne bola akcia podmaršala Andreja Hadika. Ten po dobre naplánovanej a rýchlej operácii 16. októbra 1757 (inak zhodou okolností v deň svojich 46. narodenín) na čele vybraných husárskych švadrón a peších práporov v celkovom počte okolo 3 500 mužov nečakane napadol a obsadil Berlín. Pri vlastnom útoku na Berlín padlo len desať Hadikových bojovníkov, jedným z nich bol generál Wolfgang Babočai (Babocsay), ktorý príkladne a odvážne cválal v čele útočiacich husárov. Medzi 28 zranenými bol aj vtedy 19-ročný husár Ladislav Škultéty, rodák z Mojtína, ktorý sa neskôr oprávnene stal legendárnym a heroickým vzorom vojenskej služby. K husárom sa dostal roku 1750 ako 12-ročný a slúžil nepretržite až do smrti roku 1831. Za priam neuveriteľných 81 rokov služby v sedle sa zúčastnil na 22 vojnových ťaženiach, posledných 41 rokov života bol zástavníkom 8. husárskeho pluku.

Vystrašené hlavné mesto Pruského kráľovstva sa vykúpilo výpalným vo výške takmer 300 000 toliarov. Samotný Hadik si z bohatej koristi nenechal ani toliar, 25 000 dal rozdeliť medzi svojich vojakov, ostatok poslal panovníčke, ktorá mu na znak vďaky darovala 3 000 dukátov. Hadik bol povýšený do hodnosti generála jazdectva a stal sa štvrtým nositeľom Veľkokríža Vojenského radu Márie Terézie. Všetci vojaci a dôstojníci, ktorí sa podieľali na dobytí Berlína, dostali navyše ako odmenu dva mesačné žoldy.

Obsadenie Berlína bolo však skôr vojnovou epizódou a podstatnejšie neovplyvnilo vývoj vojny, no malo veľký symbolický význam. Rozhnevaný Fridrich II. okamžite vydal príkaz Hadika zajať alebo zabiť, ale viacerým pruským jazdeckým oddielom, ktoré túto úlohu dostali, sa to nikdy nepodarilo. Meno Andreja Hadika sa preslávilo a odvtedy sa v Európe traduje pojem husársky kúsok (po francúzsky tour d´hussard, v nemčine Hussarenstück, Husarenritt, Husarenstreich).

 

Séria striedavých úspechov a neúspechov

Bitka pri Kolíne, obsadenie Svidnice (dnes Świdnica) a Vratislavy (dnes Wrocłav) ani Hadikova bravúra sa nestali rozhodujúcim jazýčkom na miske vojnových váh. Pruský kráľ dokázal rýchlo oplatiť dobytie Berlína. Ešte začiatkom novembra 1757 porazil spojené vojská ríšskych kniežat a pomocné francúzske jednotky v bitke pri Rossbachu a presne o mesiac neskôr, 5. decembra 1757, rozdrvil na čele 35-tisícového vojska 65-tisícovú habsburskú armádu pri Leuthene (dnes Lutynia). Táto bitka vošla do vojenských učebníc ako ukážkový príklad uplatnenia a využitia kosého bojového šíku lineárnej bojovej zostavy.

Hlavnú vinu na porážke mal hlavný veliteľ habsburskej armády poľný maršal Karol Lotrinský, ktorý nevynikal vojvodcovským nadaním a vo viedenských kruhoch si vyslúžil označenie obľúbený porazenec cisárovnej Márie Terézie. Jeho taktické zámery a veliteľské schopnosti už na bojovej porade pred bitkou kritizoval generál František Nádašdy. Konflikt medzi oboma vojvodcami vyvrcholil, keď Karol Lotrinský odmietol poslať posily Nádašdymu, ktorý na pravom krídle udatne čelil pruskému útoku.

Po prehratej bitke Mária Terézia odvolala svojho švagra z funkcie hlavného veliteľa. Rovnaký osud však postihol aj Nádašdyho, ktorý ďalšie roky života strávil ako bán v Chorvátsku. Panovníčka ho síce nasledujúci rok povýšila na poľného maršala, no v armáde ho už nepoverila žiadnou funkciou. Hlavným veliteľom habsburskej armády sa stal Leopold Daun, schopný maršal, ktorý sa preslávil víťazstvom v spomínanej  bitke  pri  Kolíne.

 

Strategický Olomouc

Po neúspešných mierových rokovaniach s habsburskou monarchiou sa Fridrich II. na jar 1758 rozhodol zaútočiť na Moravu a odtiaľ priamo do srdca monarchie. So svojím strategickým zámerom oboznámil svojho brata princa Heinricha, ktorému v liste napísal: „V úplnej tichosti sa zmocním Svidnice a ponechám 15 000 mužov na ochranu [pohraničného] pohoria; v prípade, že by nepriateľské zbory hodlali preniknúť do Lužice, môžu sa mu tam tieto oddiely postaviť na odpor. Potom prenesiem vojnu na Moravu. Potiahnem priamo na Olomouc, takže nepriateľ sa bude musieť presunúť na jeho obranu. Potom sa uskutoční bitka... Keď nepriateľa porazím, ako možno dúfať, obľahnem Olomouc. Následne bude nepriateľ musieť, aby ochránil Viedeň, stiahnuť všetky sily týmto smerom. Po dobytí Olomouca bude môcť Tvoja armáda  obsadiť  Prahu  a  opanovať  Čechy.“

V máji 1758 Fridrich II. obkľúčil Olomouc, no dobre opevnené mesto, ktoré bránila 7 500-členná posádka i odhodlaní mešťania, ani napriek ťažkému bombardovaniu a drancovaniu okolia nepodľahlo. Pruskému vojsku postupne dochádzalo strelivo a proviant. A keďže naňho čoraz viac dorážal zbor generála Gideona Laudona vyslaný na pomoc obliehanému mestu, pruský kráľ 2. júla 1758 ukončil obliehanie a odtiahol s vojskom do východných Čiech. Odtiaľ ho však armáda na čele s maršalom Daunom zakrátko vytlačila do Sliezska.

Ďalší priebeh vojny rámcovali na tzv. východnom bojisku bitky pri brandenburskom Zorndorfe (dnes Sarbinowo) 25. augusta 1758 medzi Prusmi a Rusmi, pri Hochkirche v Hornej Lužici 14. októbra 1758 medzi habsburskou armádou a pruskou armádou. Na západnom bojisku zasa pri hessenskom Bergene neďaleko Frankfurtu nad Mohanom 23. apríla 1759 bojovalo 30-tisícové francúzske vojsko proti 24-tisícovému vojsku pruských spojencov na čele s kniežaťom Ferdinandom z Braunnschweigu-Wolfenbüttelu. V týchto bojových stretoch sa vojnové šťastie striedavo priklonilo na tú či onú stranu.

V tejto fáze vojny zohrala významnú úlohu aj bitka pri Kunersdorfe (dnes Kunowice), kde si 12. augusta 1759 zmerala sily 79-tisícová spojená habsburská a ruská armáda (24-tisíc habsburských a 55-tisíc ruských vojakov) proti sotva 50-tisícovému pruskému vojsku. Prusi utrpeli ťažké straty v počte 19 000 mužov, z toho bolo 6 179 mŕtvych. Ani straty spojencov však neboli zanedbateľné, vyčíslili ich na rovných 16 512 mŕtvych, ranených a nezvestných, z toho 14 181 Rusov a 2 331 príslušníkov habsburskej armády. Kráľ Fridrich II., pod ktorým počas boja zostrelili dvoch koňov, sa len so šťastím vyhol zajatiu. Po prehratej bitke sa dostal do ťažkej depresie a  dokonca  uvažoval o  samovražde.

 

Povestný generál

V júni 1760 habsburské vojsko na čele s generálom poľným zbrojmajstrom Gideonom Laudonom porazilo Prusov pri Landshute (dnes Kamienna Góra). Ani nie o dva mesiace neskôr však ospevovanému generálovi Prusi oplatili porážku v bitke pri Legnici. Je pritom povšimnutiahodné, že habsburské vojsko malo dvojnásobnú početnú prevahu: proti 32-tisícovému Laudonovmu zboru dokázal Fridrich II. postaviť iba 16-tisíc mužov, ktorí zvíťazili len za cenu veľkých strát. V októbri 1761 sa generál Laudon opäť zaskvel, keď podnikol odvážny útok na sliezsku pevnosť Svidnicu, ktorú sa mu podarilo získať a udržať až do príchodu hlavných habsburských síl vedených maršalom Daunom.

Všeobecná únava a ťažké straty z predchádzajúcich bojov viedli k tomu, že v záverečnej fáze vojny vojská zväčša manévrovali a vyhýbali sa rozhodujúcej bitke. A práve vtedy zahrala strategicky i potenciálne oslabenému Fridrichovi II. do karát nečakaná zmena. V januári 1762 zomrela ruská cárovná Alžbeta a na trón sa dostal Peter III., ktorý ako obdivovateľ Fridricha II. ihneď prerušil vojnové akcie proti Prusku a v máji s ním uzavrel separátny mier. V júni 1762 vystúpilo z protipruskej koalície aj Švédsko.

 

Záverečná ofenzíva

Fridrich II. okamžite využil zmenenú geopolitickú situáciu a prešiel do ofenzívy. V bitke pri Burkersdorfe 21. júla 1762 na čele 55-tisícového vojska porazil 75-tisícovú habsburskú armádu, ktorej velil maršal Daun. Dňa 11. októbra 1762 Fridrich II. vydobyl Svidnicu, čím habsburská monarchia definitívne stratila jednu z najvýznamnejších sliezskych pevností. Posledným bojovým stretnutím sedemročnej vojny bola bitka v Sasku pri Freibergu 29. októbra 1762. Pruskému vojsku v sile 22 657 mužov velil princ Heinrich, jeho protivníkom boli habsburské a ríšske zbory na čele s generálom jazdectva Andrejom Hadikom a ríšskym poľným zbrojmajstrom princom Christianom Karlom Stolbergom, ktorí mali k dispozícii okolo 30-tisíc mužov. Bitka sa skončila v podstate nerozhodne, aj keď za jej víťazov sa považovali Prusi. Mier uzavretý 15. februára 1763 v Hubertusburgu potvrdil a obnovil vlastne stav spred vojny.

Hoci sa sedemročná vojna v Európe považuje či označuje za jednu z posledných tzv. kabinetných vojen, straty habsburskej armády v jej priebehu predstavovali takmer 280 000 mužov, z toho 120 000 padlých a 47 000 vojnových invalidov. Ostatok pripadal na vojnových zajatcov a dezertérov. Prusko, ktoré vo vojne prišlo o 180 000 vojakov a straty jeho civilného obyvateľstva sa odhadujú na 320 000, si udržalo všetky predvojnové územné zisky, a tým aj pozíciu európskej veľmoci.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Vladimír Segeš

Popis autora

Pozrite si tiež