V predsieni veľkého víťazstva


11.5.2020 | Juraj Jankech

Nemecká invázia do Holandska a Belgicka v máji 1940

V máji 1940 pazúry nacistov zaťali do živého v západnej Európe. Nemci prechodom cez pohorie Ardeny vytiahli do boja proti Francúzsku. Ich cieľom bola diera v slávnej Maginotovej línii, ktorá nepokrývala francúzsko-belgické hranice. Pomocou taktiky bleskovej vojny 10. mája 1940 vtrhli do Holandska a Belgicka. V priebehu desiatich dní stáli na pobreží Lamanšského prielivu. Kapitulácia krajín Beneluxu, hrozba odrezania Britov od prístavov na francúzskych brehoch a kolaps Paríža boli len otázkou času.


 

Na konci roka 1939 bolo evidentné, že Poľsko kapitulovalo. Nie po prvý raz v histórii ho postihol osud rozdelenej krajiny. Jeho územie si podelili Nemecko a ZSSR. Hitler vyzeral byť pripravený na boj s Francúzskom a Veľkou Britániou.

Namiesto toho sa začalo obdobie nečinnosti. Predpovede spred roka 1939, ktoré predpokladali intenzívny priebeh, zostali nenaplnené. Nedošlo ani k ničivým pozemným bitkám, ani k leteckým súbojom. Táto etapa vošla do dejín pod pomenovaním „čudná vojna“.

Druhou stranou mince zostáva fakt, že išlo len o klamlivé ticho pred búrkou, krátku anomáliu vo vývoji svetového konfliktu neskorších apokalyptických rozmerov. Potvrdením tohto faktu bol hneď nasledujúci rok 1940. Práve na jar tohto roka Hitlerova blesková vojna zamierila na západ. V hľadáčiku mala viacero krajín. Výnimkou nebol ani Benelux, brána do Francúzska.

 

Dramatickému roku 1940, ktorý priniesol nadvládu hitlera nad veľkou časťou Európy, sme sa venovali v Historickej revue 02/2020.

 

Masívne prípravy

Hlavné sily armád znepriatelených európskych štátov sa na jar 1940 nachádzali na francúzsko-nemeckých hraniciach. Pozdĺž nich bolo vybudované obranné pásmo. Francúzi vystavali Maginotovu líniu a Nemci Západný val. Maginotova línia okrem spomenutých hraníc s Nemeckom pokrývala aj Luxembursko a časť Belgicka.

Išlo o súvislé pásmo trvalých opevnení. Ani táto sieť však nebola bez slabého miesta. Zraniteľným ohnivkom v reťazi bola absencia obranného systému na severnom úseku francúzsko-belgického hraničného pásma. Nešlo o chybu. Tento aspekt vychádzal z racionality diplomatickej logiky.

Paríž považoval Belgicko za svojho spojenca. Pokračovanie Maginotovej línie preto staval až v priestore belgicko-nemeckého delimitačného styku. Nemecký Západný val sa takisto skladal z trvalých pevností. Medzi nimi bolo možné natrafiť aj na protitankové prekážky a protipechotné prehradenia.

S ústupom zimy 1939/1940 v hitlerovskom hlavnom stave dozrel čas na nové dejstvo svetovej vojny. Panujúci status quo prestal nacistov baviť. Kompetentní rozhodli o mohutnom údere na stred zostavy spojeneckých armád. Želaným výsledkom malo byť preseknutie spojeneckého frontu a zatlačenie protivníka k úžine mestečka Calais na pobreží Lamanšského prielivu.

Z takto nastavenej pasce by bol únik takmer nemožný a nacisti by mohli ľahko pristúpiť k ukoristeniu alebo zničeniu nepriateľskej techniky. Nemecký útok mal prísť severne od Maginotovej línie a zároveň južne od priestoru, v ktorom sa zhromažďovali francúzsko-britské vojská, určené na eventuálne vysunutie sa do Belgicka. Nacisti si trúfali, ich megalomanské predstavy sa mohli začať napĺňať. S prípravami ale bolo potrebné začať hneď. Ukončené boli do začiatku mája 1940.

Na severnom krídle (od Severného mora) sa rozprestreli dva šíky skupiny armád B pod velením generála Fedora von Bock (1880 – 1945). S podporou 2. leteckej armády mali obsadiť Holandsko, prelomiť obranu nepriateľa na belgických hraniciach a zahnať ho za líniu Antverpy ‒ Namur.

Centrálny smer napadnutia Beneluxu predstavovala stredná časť frontu. Na území širokom 170 kilometrov, ktoré sa končilo v priesečníku štátnych hraníc Nemecka, Luxemburska a Francúzska, ofenzívnu východiskovú pozíciu zaujala skupina armád A. Skladala sa zo 44 divízií.

Velil im jeden z najvýznamnejších a najschopnejších predstaviteľov nemeckej „starej školy“ generál Karl Gerd von Rundstedt (1875 – 1953), po úspechu ardensko-beneluxského ťaženia 19. júla 1940 povýšený do hodnosti poľného maršala.

Leitmotívom postupu Rundstedta a jeho mužov bolo prebiť sa Ardenami, preraziť obranu Spojencov, vyraziť k Lamanšskému prielivu a obkľúčiť britský expedičný zbor i francúzsku 1. armádu. K tomu bolo nevyhnutné prejsť cez Luxembursko aj južné Belgicko a v neposlednom rade prekročiť rieku Mása v oblasti medzi Dinantom a Sedanom.

Na ľavom krídle západoeurópskeho frontu sa koncentrovala nemecká skupina armád C pod kuratelou (v tom čase generála) Wilhelma von Leeb (1876 – 1956). Jej dve armádne skupiny mali svojou demonštratívnou činnosťou pútať pozornosť nepriateľských síl v okolí Maginotovej línie. Veliteľstvo nacistického pozemného vojska disponovalo ešte aj 42 divíziami, ktoré v zálohe čakali na svoju chvíľu, ak by bolo nutné posilniť vojsko na hlavnom strednom úseku invázie.

Celková kvantita nemeckej vojenskej mašinérie pred útokom na oblasť Beneluxu a Francúzska predstavovala dohromady 3 300 000 mužov. Zoradení boli do 141 divízií (z toho 10 tankových a 7 motorizovaných – 2 600 tankov a 7 400 diel). V oboch leteckých armádach bolo viac než 3 800 bojových lietadiel.

Nádeje Berlína dosiahnuť rozhodujúci úspech na bojisku západnej Európy vychádzali z predpokladu, že masívny jednoliaty útok, ktorý využije značné množstvo tankových síl, bude pre protivníka v ťažkom teréne absolútne neočakávaný.

Hitler navyše kalkuloval aj s vnútropolitickými faktormi. Mali nimi byť rozpory vo vládnom kabinete Veľkej Británie, Francúzska, Belgicka i Holandska. Vsádzal na konzervativizmus v strategickom myslení spojeneckého generálneho štábu, šablónovitosť v hodnotení aktivít nepriateľa, neschopnosť správne ich odhadnúť a tým pádom aj ťažkopádnosť v otázkach organizovania účinného odporu. Hoci sa na prvý pohľad zdalo, že ide len o naivné ríšske predstavy, prax nadchádzajúcich dní tieto predpoklady potvrdila. Operácia Fall Gelb sa mohla začať. Signál na útok malo dať priaznivé počasie.

 

Vývoju, ktorý viedol k vypuknutiu druhej svetovej vojny, sa venuje Historická revue 06/2016.

 

Ardenský prízrak

Politické a taktické predpoklady západných Spojencov v čase nacistických príprav pracovali s domnienkou, že nemecké armády rozvinú svoj útok severne od spojnice Liège – Namur. V tejto zóne by ho totiž mohli viesť cez belgickú rovinu až smerom na francúzske Flámsko.

O údere Wehrmachtu skrz ardenský masív nikto ani nesníval. Takýto typ útočenia na front bol všeobecne považovaný za vojenské bláznovstvo. V nepriechodnom horskom masíve, ktorý bol vo veľkej miere zalesnený, nebola vybudovaná železničná a cestná sieť.

Z tohto dôvodu spojenecké velenie vypracovalo obranný plán pod krycím názvom D, ktorý ardenskú eventualitu vôbec nebral do úvahy. Podľa uvedeného dokumentu hneď po začatí nemeckej ofenzívy dve francúzske a jedna britská armáda mali vkročiť do Belgicka.

Rátalo sa s tým, že belgické vojsko dokáže zadržať nacistov až do príchodu dostatočného počtu posíl. Hlavné boje mali nastať v okolí umelo regulovaného vodného toku Albertovho kanála a v opevnenom priestore belgického mesta Liège.

Zmienená trojica spojeneckých armád by na základe tohto postupu potom mala rozviazané ruky a mohla by preniknúť až k belgickým Antverpám. Ťah týmto smerom by znamenal vytvorenie súvislej obrannej frontovej línie. Pozdĺž rieky Mása mohla siahať od belgického Namuru až k francúzskemu Sedanu.

Londýn ani Paríž nepredpokladali, že ich prepracovaný systém skrachuje v dôsledku momentu prekvapenia. A už vôbec nemysleli na to, že nemecký prízrak na nich vyskočí z temných ardenských lesov.

 

Čítajte Historickú revue 5/2012 o neznámych kapitolách druhej svetovej vojny.

 

Lesk a bieda Beneluxu

Vládne kruhy Belgicka a Holandska mali z Nemecka neskrývaný strach. Spojenci napriek tomu vo svojich nápadoch vyhradzovali pre belgickú aj holandskú armádu zvláštne miesto. Muselo im byť pritom jasné, že spoliehať sa na dlhodobé belgicko-holandské odolávanie náporu Wehrmachtu nebude možné. Potrebovali preto rozvinúť svoje vlastné vojenské manévre.

Začiatkom mája 1940 spojenecká sila na východných francúzskych hraniciach zahŕňala tri francúzske skupiny armád a britské expedičné oddiely. Zjednotené boli do tzv. severovýchodného frontového celku. Na čele aliancie vojsk mal hlavné slovo generál Alphonse Georgese (1875 – 1951), francúzsky veterán, zranený v 1. svetovej vojne.

Po jeho boku stáli francúzski kolegovia ‒ generáli Gaston Billotte (1875 – 1940), Gaston Prételat (1874 – 1969) a Antoine Besson (1876 – 1969). Dohromady velili 3 785 000 vojakom, zoskupeným v 108 divíziách. Zhruba 17 z nich zostalo v zálohe a ďalších 7 divízií mal k dispozícii náčelník francúzskeho generálneho štábu. Výzbroj vojska pozostávala z 3 100 tankov, viac než 12 500 diel a 3 500 bojaschopných lietadiel.

Belgická armáda disponovala 22 divíziami, ktoré boli umiestnené najmä na prepojeniach Liège – Antverpy a Liège – Namur. Oporným bodom prvej obrannej úsečky bol Albertov kanál. V prípade druhej túto úlohu garantovala rieka Mása. Holandská branná moc na tom bola horšie.

Do zbrane mohla povolať iba desať divízií. Na základe tohto faktu bolo ustanovené, že, nakoľko čeliť Wehrmachtu mohla len veľmi krátky čas, jej hlavným bojovým motívom bude ústup na holandský severozápad. Tam mala počkať na anglo-francúzske posily. Pre úplnosť treba dodať, že belgické a holandské vojenské letky spoločnými silami pripravili 300 bojových lietadiel.

Samostatnou kapitolou udalostí, ktoré predchádzali pádu Belgicka a Holandska, boli ich vnútropolitické problémy. Belgické aj Holandské kráľovstvo sa na jar 1940 zmietali v napätej situácii. V oboch štátoch Beneluxu pôsobili separatistické a fašistické bunky.

Hoci ešte pred začatím nemeckého útoku sa Spojencom s Belgičanmi aj Holanďanmi podarilo dohodnúť na spoločnom postupe, britsko-francúzske operačné úkony nakoniec predsa len rátali s oveľa väčšou aktivitou belgickej i holandskej armády, než akú nakoniec vyvinuli. Vplyv na to malo nepochybne aj vnútorné pnutie v oboch krajinách, ktoré pôsobilo rušivo na koncentrovaný postup voči nacistom.

Začiatkom mája 1940 spojenecký vojenský fond vzrástol na 147 divízií, 3 000 tankov, 14 500 diel a 3 800 lietadiel. V tej chvíli obe znepriatelené strany stáli proti sebe s približne rovnakou kvantitou. V otázkach kvality o remízu nešlo. Nemecké vojsko značne prevyšovalo armádu Spojencov v úrovni výcviku pechoty a v technickej vyspelosti tankov a lietadiel.

Najväčším esom v rukáve Wehrmachtu však jednoznačne zostávalo pevné rozhodnutie zatlačiť na najboľavejšie miesto obrannej štruktúry, o čom Spojenci nevedeli. Stret bol nevyhnutný. Rozhodnúť sa malo na bojisku. Dňa 9. mája 1940 Hitler povedal veliteľskému zboru, aby sa pripravil na „najslávnejšie víťazstvo v dejinách.“ Na druhý deň Nemci nastúpili do útoku.

 

Všetko o konci druhej svetovej vojny nájdete v Historickej revue 05/2015.

 

Podupané tulipány

Invázia nemeckých ozbrojených síl do vnútrozemia Holandska a Belgicka sa začala 10. mája 1940 na svitaní. Jej prológom boli nálety Luftwaffe na mestá, hlavné letiská a iné vojensko-strategické objekty v oboch krajinách. Pozemné enklávy vojsk prešli plochou v šírke od Severného mora až po Maginotovu líniu.

Vtrhnutím na územie oboch kráľovstiev (a zároveň aj do Luxemburska) Hitler porušil zvrchovanosť tria štátov, ktoré dosiaľ neboli vo vojnovom stave. Vlády napadnutých štátnych útvarov bez otáľania kontaktovali spojenecké velenie s akútnou žiadosťou o pomoc.

Generálny štáb západných mocností vďaka tomu takmer okamžite vedel o nemeckom útoku. Logickým vyústením získaných informácií bol rozkaz na realizáciu obranného plánu D. Spojenecké jednotky s najväčším bojaschopným potenciálom podporili svojou prítomnosťou územie Belgicka. Počas ich presunu nemuseli čeliť bombardovaniu. Opačná situácia vznikla v Holandsku.

Francúzska 7. armáda začala postup do holandského mesta Breda. Nemeckým výsadkárom, ktorí boli zhodení nad úrovňou miest Haag, Rotterdam a Dordrecht, sa podarilo obsadiť kľúčové letiská aj mosty cez rieky Mása a Waal. V radoch obrancov to vyvolalo obrovskú paniku.

Dezorganizované skupiny Holanďanov boli následne ľahkou korisťou pre nacistické špecializované jednotky. Príslušníci nemeckej 18. armády po prelomení odporu pohraničných oddielov doslova „vleteli“ do vnútrozemia. Holandské velenie pod tlakom negatívnych okolností úplne stratilo hlavu.

Už nebolo schopné vyvíjať sústredenejší odpor. V súvislosti s neúspešnou intervenciou francúzskej 7. armády, ktorá takisto musela ustúpiť, zakrátko bolo pre Nemecko príjemným prekvapením, že už 12. mája 1940 sa jeho tankové šíky v Rotterdame spojili s výsadkármi. Členom holandskej vlády nezostávalo nič iné, než emigrovať do londýnskeho exilu a začať rokovania o kapitulácii.

Eminentný záujem nemeckej bojujúcej strany o podrobenie si holandského územia Berlín zvýrazňoval narastajúcou intenzitou bombardovania. Ničivú silu nacistických bômb najviac pocítil Rotterdam (14. mája 1940). Mesto bolo zdevastované.

O život v ňom prišlo približne tisíc ľudí. Bomby ho ničili ešte aj v čase, keď v diplomatických kruhoch už prebiehali horúčkovité rozpravy o ukončení nemecko-holandskej vojny. Nielen z dnešného, ale aj z vtedajšieho pohľadu išlo o barbarský čin, ktorý z vojenského hľadiska vôbec nebol nutný.

Údajne zlyhalo spojenie medzi nemeckými lietadlami a ich posádky nezachytili správu, že mesto sa vzdáva. Zastrašenie holandského národa a zlomenie jeho vôle odolávať bolo dokonané. Hitlerove zámery vyšli. Holandská armáda 15. mája 1940 zložila zbrane a definitívne kapitulovala.

 

Pralinky s príchuťou prehry

Bleskový spád mali aj udalosti v Belgicku. Prelomiť pohraničné opevnenia nepredstavovalo pre 6. nemeckú armádu žiadny neriešiteľný problém. Ešte v ten istý deň, v ktorý bola celá beneluxská anabáza odštartovaná, hneď na niekoľkých miestach poľahky prebrodila Másu a nasledujúce ráno začala boje na brehoch Albertovho kanálu.

Za obeť ríšskym výsadkárom padla aj jedna z ťažko vyzbrojených belgických pevností – Eben-Emael. Na miesto určenia ich dopravili klzáky. V dôsledku tohto čiastkového triumfu padli do nemeckých rúk všetky mosty cez kanál, čo prispelo k zníženiu belgickej obranyschopnosti. Súboje muža proti mužovi, ktoré lemovali vodný tok, sa skončili za dva dni.

Belgické vojsko bolo nútené stiahnuť sa viac na západ. Postúpilo až k rieke Dyle, kde na neho tlačila nemecká skupina armád, ktorá prichádzala z Holandska. Spojenci usúdili, že práve toto je hlavný smer nemeckého útoku a úplne podcenili udalosti na juhu.

Briti s Francúzmi neverili vlastným očiam. Pred ich zrakmi sa odvíjal doslova katastrofický scenár neúčinnej obrannej vojny. Azda najhoršie bolo, že záporným spôsobom napredoval paralelne v oboch nacistami „infikovaných“ štátoch.

Velenie odrazu nevedelo kam skôr skočiť a kam ktorú jednotku dislokovať. Zabezpečovanie ochrany ustupujúcim Belgičanom bolo minimum, ktoré neprinášalo žiadny úspech. Progres vo vývoji bojov sa dal dosiahnuť iba aktívnym zapojením väčšieho počtu vojakov.

Prebrať iniciatívu zoči-voči dobre namazanému nacistickému stroju bolo veľmi ťažké. Rovnako ťažké boli aj straty po skončení tankového stretu spojeneckých a nemeckých ťažkých zbraní. Išlo o úplne prvé veľké tankové meranie síl v 2. svetovej vojne.

Po ústupe z bojiska belgické vojsko bolo pridružené k britsko-francúzskym silám medzi mestami Antverpy a Leuven. Ohrozovalo ho 23 nemeckých divízií, ktoré bažili po konečnom víťazstve. Spojenci síce v tomto úseku mali početnú prevahu (41 divízií, z toho 16 belgických a 25 francúzsko-britských), ale veľkým pocitom optimizmu prepadať nemohli.

Celková situácia totiž bola presne opačná. Skupina nemeckých armád A zosilnila svoj invazívny postup, na základe čoho 13. mája 1940 dokázala vybudovať vlastné predmostie v blízkosti Dinantu a Sedanu. Aby toho nebolo málo, tankové zväzy generála Ewalda von Kleist (1881 – 1954) zarazili hlboký tridsaťkilometrový klin do radov 2. a 9. francúzskej armády.

Rýchlosť, akou Rundstedt zložitým terénom Arden previedol výkvet nemeckej armády až na východný breh rieky Mása, francúzski velitelia považovali za nemožnú. Evidentne však možná bola a ani zďaleka to nebolo všetko. Brusel, hlavné mesto Belgicka, padol 17. mája 1940.

O deň neskôr nemecká ťažká technika prekročila Másu, prerazila spojenecké línie a nabrala kurz Lamanšský prieliv. V Paríži si vtedy uvedomili, že nacistický beh sa pravdepodobne nezastaví v krajinách Beneluxu.

 

Z predsiene do obývačky

Pásy nemeckých tankov sa točili na plný výkon a 20. mája 1940 dosiahli more. Preniknutím k pobrežiu Lamanšského prielivu nemecká intervenčná skupina armád preťala dôležité tepny strategického frontu. Spojeneckú situáciu to ešte viac zhoršilo.

Francúzska armáda, ktorej väčšia časť bránila Maginotovu líniu, zareagovala neskoro. Francúzi síce mali viac obrnených jednotiek ako Nemci, ale boli príliš roztiahnuté do šírky. Súčinnosť velenia prestala existovať. Svojou turbulentnou aktivitou Nemci odsúdili 40 francúzskych, britských a belgických divízií na prežívanie v úplnej izolácii.

Bezradnosť aliančného velenia naplno prepukla. S porážkou spojeneckých vojsk v oblasti severozápadného európskeho frontu vôbec nerátalo. Žiadny záložný plán v tej chvíli k dispozícii nebol. Na konci mája 1940 každý videl, že Francúzsko na bojisku smeruje k úplnej porážke. Z kapitulácie Amsterdamu a Bruselu mohol byť aj kolaps Paríža. Nasledujúce dni ho skutočne priniesli.

Holandsko-belgická deštrukcia bola nezvratná. V záplave udalostí, ktoré nemecká branná moc svojím strojovým postupom naprieč dejinami (najmä úvodom 2. svetovej vojny) produkovala obdivuhodne rýchlym tempom, dočasne zanikli úvahy o plánoch na oslobodenie oboch krajín.

Oveľa významnejšia a podstatnejšia razom bola tragédia okupovaného, rozdeleného a do istej miery aj kolaborujúceho Francúzska. Hitler nehodlal zostať v beneluxskej „predsieni“, keď (aj v súvislosti s pomstou za dôsledky 1. svetovej vojny) dávno túžil po fotografii vo francúzskej „obývačke“ pod Eiffelovou vežou.


hitlerdruhá svetová vojnabeneluxholandskobelgicko1940



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Juraj Jankech

Absolvent odboru história na FiF Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, na ktorej v rokoch 2013 – 2016 pôsobil ako interný doktorand. Zaoberá sa dejinami druhej polovice 19. a 20. storočia, ako i povojnovými dejinami Slovenska a regionálnou históriou Horného a Stredného Považia s užším zameraním na obdobie rokov 1945 – 1948.

Pozrite si tiež


Trianonská mierová zmluva a Maďarsko

3.6.2020 | Miklós Zeidler

Rakúsko-uhorská monarchia, ktorá sa do „veľkej vojny“ zapojila so striedavými úspechmi,  bola na jeseň 1918 úplne vyčerpaná a hľadala možnosti prijateľného prímeria. Dualistický štát v skutočnosti už koncom roku 1914 zistil,...

  • 3041
  • 25