Výboje v strednej Ázii

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 38 - 43


16.1.2016 | Ladislav Stančo

Alexander obsadzuje Baktriu

Opakovanou porážkou achajmenovských vojsk Dareia III. v Perzii splnil Alexander Macedónsky svoj pôvodný cieľ a mohol by sa spokojne vrátiť domov a konsolidovať vládu nad svojimi rozsiahlymi územiami. Jeho túžba po dobývaní a objavovaní však v priebehu času narastala a s ňou prišla ruka v ruke aj zmena jeho cieľov a zámerov.


 

Celé ďalšie ťaženie do vnútra Ázie bolo akosi nad plán a prinieslo obrovské útrapy macedónsko-gréckemu vojsku ako po ceste, tak v nekončiacich bojoch, ale tiež útrapy miestnemu obyvateľstvu všade tam, kde sa s Alexandrovou nadvládou nechceli zmieriť. Ovládnutie Strednej Ázie bolo nakoniec omnoho ťažšie, než Alexander čakal.

Možno to môže znieť prekvapivo, ale Gréci sídlili v oblasti Strednej Ázie, konkrétne v Baktrii, už dávno pred príchodom Alexandra Veľkého. Oblasť dnešného Afganistanu, Uzbekistanu, Tadžikistanu a Turkmenistanu ovládali vtedy perzskí Achajmenovci a tieto dŕžavy boli pre nich vždy strategicky veľmi dôležité. U Herodota je zmienka o tom, že perzský kráľ Dareios (522 – 486 pred Kr.) presídlil do Baktrie gréckych obyvateľov líbyjského mesta Barky. Počas jeho panovania hrozilo niektorým vzbúreným gréckym Iónom, že ich ženy odvlečú do Baktrie. Strabón z tejto doby tiež zmieňuje grécke mesto Branchovcov na sever od Oxu.

 

Honba za Dareiom a Béssom

Alexander sa z Persidy, centra achajmenovskej ríše, vydal severovýchodným smerom v snahe dostihnúť utekajúceho kráľa Dareia III. Kodomanna. Zradený Dareios bol však zabitý vlastnými ľuďmi a Alexander si v oblasti severovýchodného Iránu, tzv. Chorasánu, musel nájsť iný cieľ. Tým sa stalo v prvej chvíli potrestanie iniciátora Dareiovej vraždy a samozvaného perzského kráľa, satrapu v Baktrii Béssa. Z rôznych dôvodov však Alexander netiahol z oblasti Kaspickej brány do Baktrie jednoduchšou cestou priamo, ale predĺžil si ťaženie cez južný a stredný Afganistan, teda okolie Kandaháru a údolie rieky Kábulu, aby potom musel prekonať jednu z najťažších prírodných prekážok na svojej ceste: horstvo Hindúkuš, Ničiteľa Indov. Podarilo sa mu to uskutočniť v takom krátkom čase, že sa Béssos, napriek tomu že mal k dispozícii silné vojsko vrátane sedem- či osemtisíc elitných jazdcov, nezmohol na žiadny odpor a z Baktrie utiekol.

Alexander tak získal na jar 329 pred Kr. toto hlavné stredisko pôvodnej perzskej satrapie (dn. Balch, blízko afganského Mazára Šarífu) bez boja. Bez dlhého otáľania vyrazil s vojskom na sever, s pomocou improvizovaných plavidiel zo zvieracích koží vypchaných senom prekročil širokú rieku Oxos (dn. Amudarja) a tiahol ďalej do starovekej Sogdiány s centrom v Marakande, dnešnom slávnom Samarkande. Po ceste bol zajatý Béssos, ktorého Alexandrovi tiež vydali jeho vlastní ľudia. Ešte v lete toho roku dosiahol najsevernejší bod stredoázijského ťaženia, keď sa niek-
de blízko Taškentu dostal k rieke Jaxartu (Syrdarji) a za ňu. Tu sa už ocitol v krajine kočovných Skýtov a zdravý inštinkt mu velil, že ďalej do nedozerných stepí Kazachstanu jeho cesta nevedie. Neďaleko, na území starej Fergany, tam, kde dnes stojí tadžické mesto Chodžent, potom založil najvzdialenejšiu zo svojich Alexandrií (Eschaté), a to na mieste, kde kedysi založil mesto aj perzský kráľ Kýros II. Veľký (559 – 530 pred Kr.).

Na zimu sa Alexander vrátil do Baktrie, ale nakoniec musel v oblasti Baktrie a Sogdiány stráviť celé dva roky, aby potlačil neprestávajúce povstanie miestnych stepných a horských kmeňov. Jeho hlavným protivníkom sa po Béssovej smrti stal miestny šľachtic Spitamenés, ktorý podnecoval do boja nielen usadlé obyvateľstvo, tak hľadal spojenectvo u Sakov, skýtskeho kmeňa stredoázijských stepí. V lete 328 pred Kr. tak najmä v Sogdiáne prebiehali tuhé boje a Alexander strávil proti svojim pôvodným plánom ďalšiu zimu v meste Nautaka na juh od Samarkandu. Až začiatkom leta 327 pred Kr. považoval situáciu v Strednej Ázii za natoľko stabilnú, že nariadil druhé prekročenie Hindúkuša, tentoraz od severu k juhu a jeho vojsko zamierilo do Indie. V Baktrii a Sogdiáne zostal Amyntás s 3 500 jazdcami a desiatimi tisícami pešiakov, nepočítajúc mnohých ďalších gréckych a macedónskych osadníkov.

   

Boje v Sogdiáne

Rekonštruovať jednotlivé pochody Alexandrových vojsk pod velením jeho samého či určených vojvodcov je veľmi ťažké, pretože antické písomné pramene nie sú jednotné, niekedy si dokonca protirečia. V otázke rekonštrukcie ťaženia a identifikácie jednotlivých miest sa takisto nezhodnú moderní bádatelia. Isté je, že Alexander v roku 328 pred Kr. prekročil Oxos, asi v oblasti dnešného Kelífu (alebo pri východnejšie ležiaceho Kampyrtepa), tiahol na sever do Sogdiány a o rok neskôr si svoj postup musel zopakovať inou cestou. Hlavným protivníkom mu bol, ako už bolo povedané, Spitamenés, ktorý dlhý čas uplatňoval úspešnú vojenskú taktiku, spočívajúcu v narušení či pretrhaní Alexandrových zásobovacích ciest či obmedzení jeho zdrojov.

Máme doložené, že Macedónci používali pri dobývaní miest obliehacie stroje, prostriedok v týchto končinách predtým neznámy. Táto novinka viedla 
v Strednej Ázii k rozvoju výstavby pevnejších a mohutnejších opevnení. Hradby jedného z miest pri rieke Syrdarja sú Arriánom popisované ako vybudované „len z hliny a nijako vysoké“, takže k nim bolo ľahké pristaviť rebríky a ľahko ich dobyť s pomocou lukostrelcov a strojov. Ten istý prameň dokladá, že isté opevnenie mali aj tunajšie dediny, „bol totiž okolo nich vybudovaný akýsi múr a v nej brány“. V prípade Kýrovho mesta, Kýrúpola, je výslovne uvedené, že toto mesto „bolo opevnené vyššími hradbami než ostatné, lebo bolo založené Kýrom“. To by naznačovalo, že predchádzajúci rozvoj opevnenia mali na svedomí skôr Peržania ako miestni náčelníci.

Alexandrove mimoriadne vojvodcovské schopnosti potvrdzuje aj popis spôsobu, akým si dokázal poradiť s nepríjemnou vojenskou taktikou kočovných Skýtov za riekou Jaxartem (Syrdarjou), tradične sa spoliehajúcich na ľahkých jazdeckých lukostrelcov a ich rýchle manévre. Ďalšou náročnou úlohou, s ktorou si Alexander a jeho vojsko muselo poradiť, boli dobre chránené útočiská na vysokých a neprístupných skalách či horách, nazývaných Sogdijská skala, Oxyartova skala a podobne.

 

Míľniky ťaženia

Popri Alexandrových vojenských úspechoch sú s jeho prítomnosťou v Ázii spájané ďalšie významné udalosti jeho života. Najprv musíme zmieniť svadbu s Roxanou, dcérou jedného z miestnych baktrijských veľmožov Oxyarta, s ktorou sa vojvodca oženil napriek nesúhlasu svojich pobočníkov a vojska. Tento zväzok mal, okrem narodenia Alexandrovho dediča Alexandra IV., vážne dôsledky aj pre vojakov, hoci až o niekoľko rokov neskôr. Po návrate do Perzie totiž Alexander nariadil v Súse na jar 324 pred Kr. hromadný sobáš vojakov s ich ázijskými partnerkami, ktoré sa postupne pridávali k vojsku. Okrem iného sa vojvodca Seleukos oženil s perzskou princeznou Apamou (dcérou Alexandrovho protivníka, sogdijského veľmoža Spitamena) a založili tak grécko-iránsku dynastiu Seleukovcov, ktorá vládla od Sýrie po Indiu ďalších 200 rokov.

Inú, pochmúrnu udalosť, pripomína Strabón: potomkovia Brancha, bájneho zakladateľa Apolónovho chrámu pri meste Milétos v Malej Ázii, vraj vydali chrámový poklad perzskému kráľovi Xerxovi (486 – 465 pred Kr.) a potom museli pred svojimi krajanmi utiecť. Xerxes ich presídlil do severnej Baktrie alebo Sogdiány, kde si vraj vystavali svoje mesto. Tam našiel ich potomkov o stopäťdesiat rokov neskôr práve Alexander. Napriek ich prosbám ich nechal za zradu ich predkov voči ostatným Grékom pobiť a mesto Branchovcov zničil. Ako v mnohých podobných prípadoch, ani tentoraz nepoznáme presnú polohu tohto mesta a môžeme sa len dohadovať, s ktorou dnes archeologicky známou lokalitou by bolo možné ho stotožniť. V každom prípade to bol jeden z najnezmyselnejších a v literatúre najodsudzovanejších Alexandrových excesov.

Druhým slávnym a zároveň tragickým momentom tejto fázy ťaženia bolo pre Alexandra zavraždenie Kleita. Na hostine v Marakande sa kráľ so svojím verným priateľom Kleitom v opitosti pohádal a v návale hnevu ho prebodol kopijou, čo hneď sám veľmi ľutoval a vyčítal si to. Bol to práve Kleitos, ktorý mu kedysi v bitke na rieke Granikos zachránil život.

Archeológia

Písomné ramene, hoci ú ladšie ko doba udalostí, ktoré popisujú, nemajú adekvátny odraz v archeologických rameňoch. Archeologicky doložené bojové polia sú veľkou vzácnosťou. odobne je eľahké ozpoznať 
v mestách odkrývaných počas vykopávok stopy po dobytí nepriateľom (najčastejšie sú stopy rozsiahlych ožiarov). Pamiatky väčších rozmerov na vojenskú prítomnosť Alexandrovho vojska v Strednej Ázii sú tak vzácne a stretávame sa skôr s pamiatkami z doby Alexandrových nástupcov eleukovcov.

 

V súčasnosti poznáme už niekoľko miest či pevností v rôznych častiach Baktrie a Sogdiány, ktoré môžeme spojiť s dobou gréckej prítomnosti. Najvýznamnejšie z nich zostáva mesto známe podľa moderného názvu ako Aj Chánum pri rieke Amudarja, starovekom Oxe. Niektorí bádatelia stotožňujú Aj Chánum s Alexandriou Oxianou. Vieme však, že jeho výstavba sa začala na prelome 4. a 3. storočia pred Kr., asi za Seleuka I. Mesto bolo obohnané 2 km dlhými, 7,5 m širokými a až 12 m vysokými hradbami z nepálených tehál.

Vojenské pevnosti či stanice z ranohelenistickej doby však vznikali aj na iných miestach. Pri rieke Amudarja vyrástli opevnené body v Starom Termeze a na Kampyrtepe, ďalej na sever v horských údoliach Kugitangu a Bajsúntau sú celkom novo skúmané pevnosti na lokalitách Kourganzol, Pajonkurgan, Derbent (Železná brána) a Uzundara. Kourganzol je menšia pevnosť kruhového pôdorysu so šiestimi polkruhovými vežami týčiacimi sa vysoko nad jedným z údolí v okolí dnešného juhouzbeckého mesta Bajsúnu, ktorá leží na nie príliš frekventovanej trase. Pevnosť vznikla podobne ako Aj Chánum, Kampyr Tepe či Termez už koncom 4. storočia pred Kr. Sverčkov sa domnieva, že pevnosť Kourganzol bola vybudovaná už za Alexandra, pravdepodobne v roku 328 pred Kr., hlavné obdobie jej fungovania je však možné spojiť až s obdobím vlády Seleukovcov. Okrem mnohých iných úžitkových predmetov, vrátane keramiky gréckych tvarov, tu našli napríklad aj stredne ťažkú muníciu – kamenné gule s priemerom 5 
– 8 cm. Len sedem kilometrov od Kourganzolu sa nachádzala iná podobná pevnosť na lokalite Pajonkurgan.

V roku 1991 bola objavená pevnosť Uzundara, na ktorej začal v roku 2013 archeologický výskum Ruskej akadémie vied. Uzundara („Dlhá roklina“) je vlastne názov horskej rozsadliny a riečky vo výške 1800 m n. m., nad ktorou sa vypína hora, označovaná geomorfológmi ako kuesta, a na nej bola vybudovaná ťažko dostupná pevnosť s kamennými hradbami spevnenými vežami. Mohutná fortifikácia (160 x 140 m) bola využívaná najmä v dobe tzv. baktrijských Grékov, ale aj ona môže mať základy už z Alexandrových čias. Najznámejšou pevnosťou v tejto oblasti je tzv. Železná brána v horskej rozsadline spájajúca Baktriu a Sogdiánu. S niektorou z týchto horských pevností môžeme tiež spojiť Oxyartovo sídlo a tým aj miesto pôvodu Alexandrovej manželky Roxany.

O poznanie zložitejšia je situácia na sever od Železnej brány, v Sogde, kde podľa Alexandrových životopiscov stávali v dobe jeho ťažení také mestá, ako Marakanda, Nautaka, Gabai či Kýrúpolis, ležiace už na hranici skýtskych území. O Marakande vraví Curtius Rufus, že mala obvod hradieb s dĺžkou 70 stadií a citadela mala ešte vlastné opevnenie. Podobne popisuje Arriános mesto Kýrúpolis: vysoké hradby, zvlášť opevnený hrad. Rané fázy osídlenia oboch týchto stredísk však archeologicky poznané zatiaľ nie sú, prekrýva ich mladšie či novodobé osídlenie.

Opevnenie miest však bolo až poslednou líniou obrany, pokiaľ zlyhali všetky predsunuté opatrenia – strážne body pri hraniciach, kontrolné pevnosti v hraničných horách a najmä líniové opevnenia, umiestňované nielen v horských priesmykoch, ako bola Železná brána, ale tiež okolo dôležitých roľníckych oblastí, ktoré zahŕňali aj citlivú sofistikovanú závlahovú sústavu.

Nálezy zbraní a zbroje

Popri obrannej architektúre sa v archeologických kontextoch objavujú aj samotné zbrane a zbroj, alebo, čo je častejšie, časti ich výzdoby. Najznámejší súbor tohto typu predstavuje skupina militárií z chrámu Oxu na lokalite Tacht-i Sangin v južnom Tadžikistane. Počas dlhoročných výskumov tu bolo zaznamenaných a podrobne publikovaných celkovo vyše päťdesiat fragmentov kostených doštičiek na vykladanie lukov, 80 bronzových a vyše 3 000 železných hrotov šípov, 85 úplných hrotov kopijí, 25 celých hrotov oštepov (plus 65 fragmentov).

Popri mnohých dýkach rôznych typov a pôvodu tu bolo objavených množstvo fragmentov gréckych mečov a dýk, predovšetkým ich výzdobných častí – slonovinových rezieb, ktoré pôvodne slúžili ako aplikácia na týchto mečoch či pošvách mečov. Uvádza sa, že z tejto lokality pochádza viac častí pošiev gréckych mečov než zo všetkých nálezov z vlastného Grécka dohromady.

Tento úctyhodný korpus zbraní je doplnený nemenej zaujímavým súborom nálezov častí prílb, pancierov, štítov a náholenníc (chráničov nôh, knemid). Bol tu nájdený okrúhly štít z dreva a bronzu s emblémom v podobe triskelia, troch nôh spojených dohromady. Napriek tomu, že tento motív bol na štítoch známy už skôr z ikonografických prameňov (najmä z maľovaných gréckych váz), až tu v chráme rieky Oxu bol nájdený skutočný exemplár. Blízke paralely pre tento štít nájdeme na vyobrazeniach z konca 6. storočia pred Kr. z Atén, takže je považovaný za veľmi raný import z Grécka, z doby napríklad grécko-perzských vojen (poddaní perzského kráľa zo všetkých častí ríše sa prirodzene zúčastnili na bojoch v Grécku a nie je vylúčené, že taký štít mohol byť napríklad po vyplienení Atén privezený do srdca Ázie), alebo za miestnu kopiju takého raného typu. Druhý štít z chrámu Oxu naopak predstavuje typ tureos, veľmi obľúbený 
u ptolemaiovských i seleukovských vojsk v 3. – 2. storočí pred Kr.

Mnoho nových nálezov môžeme očakávať z nedávno obnoveného výskumu hlavného mesta Baktrie. Už teraz francúzski archeológovia hlásia dosiahnutie helenistických a možno dokonca achajmenovských hradieb. Teda opevnenie, ktorého sa tak ľahko zmocnil Alexander na jar 329 pred Kr.

Tak ako malo ťaženie do srdca Ázie veľký dopad na Alexandra i celé jeho vojsko, bola tiež samotná oblasť Baktrie a Sogdiány silne ovplyvnená Alexandrom a zvlášť ďalším zotrvaním Grékomacedóncov. Ich vláda tu pretrvala až do doby po polovici 2. storočia po Kr. Rozšírili sa tu niektoré prvky gréckej architektúry, drobné hmotné kultúry (keramika) a na dlhé roky sa tu ujala gréčtina či aspoň grécke písmo na písanie miestnych jazykov. Grécke mince z Baktrie patria k tomu najlepšiemu, 
čo sa nám zachovalo z antických razieb.

 


baktriaalexander veľkýstredná ázia v antike



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ladislav Stančo

PhDr. Ladislav Stančo Ph.D., odborný asistent na Ústave pre klasickú archeológiu FF UK v Prahe. Od roku 2002 vedie archeologický výskum v južnom Uzbekistane. Prednáša o helenistickom umení, archeológiu Blízkeho a Stredného východu v antike a o Strednej Ázii, na ktorú sa sústreďuje aj bádateľsky. Je o. i. spoluautorom a editorom publikácie Jandavlattepa I a autorom knihy Greek Gods in The East: Hellenistic Iconographic Schemes in the Central Asia.

Pozrite si tiež


Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

15.8.2020 | Štefan Balberčák

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením...

  • 1118
  • 9