Januárové vydanie


10.1.2020 | Jaroslav Valent

Ešte pomerne nedávno sme si pripomínali 300. výročie od narodenia na Slovensku azda najpopulárnejšej habsburskej panovníčky Márie Terézie. Jej dlhá, štyri desaťročia trvajúca vláda pomohla stabilizovať celú monarchiu a zároveň ju do značnej miery zreformovala a modernizovala.

 

 

Právom si preto vyslúžila povesť uvážlivej či konzervatívnej reformátorky. Už menej to však platilo o jej synovi a nástupcovi Jozefovi II. Práve jeho vláda, ohraničená rokmi 1780 a 1790, je príkladom toho, že často aj to najlepšie mienené úsilie o reformy, politické, hospodárske a sociálne zmeny, sa môže minúť účinku, ak je presadzované jednostranne, bez dialógu a bez snahy pochopiť špecifiká krajiny.

Aj preto práve vláda Jozefa II. býva často uvádzaná ako príklad osvietenského absolutizmu, ktorý síce presadzuje ušľachtilé a chvályhodné ciele, no robí to neraz až despotickým spôsobom.

Silný pocit, že ja viem najlepšie, čo táto krajina potrebuje, je zrejme často opakujúci sa motív nielen v hlavách dnešných politikov, ale bol rovnako silnou pohnútkou aj v hlavách panovníkov, ktorým nechýbalo dobré vzdelanie, kontakt s najpoprednejšími učencami doby, no predovšetkým neobmedzená moc.

Jozef II. bol nepopulárny panovník. Inak to ani nemohlo byť. Na rozdiel od svojej matky, ktorá mala cit pre kompromis a to, čomu sa hovorí umenie možného, sa vyznačoval tvrdohlavosťou a niekedy až aroganciou.

Bol to však zároveň mimoriadne pracovitý muž, ktorý vnímal svoju vládu ako službu a svojmu poslaniu sa chcel naplno podriadiť. Pustil sa preto do ambiciózneho diela, ktorého cieľom bolo pretvoriť nesúrodú a v mnohom zaostávajúcu monarchiu na moderný fungujúci štát, ktorého obyvatelia sa začnú považovať za lojálnych občanov.

Počas desaťročia svojej vlády Jozef II. vydal šesťtisíc patentov, t. j. panovníckych nariadení s účinnosťou zákona, ktoré sa dotýkali všetkých sfér verejného života a ktoré sa snažili na jednej strane obmedziť privilégiá šľachty a na druhej zlepšiť život obyčajných poddaných.

Hoci na konci života – sklamaný a zatrpknutý – väčšinu svojich reforiem odvolal, zostali po ňom aspoň dve najdôležitejšie – tolerančný patent s jeho náboženskou slobodou a zrušenie nevoľníctva.

Aj napriek nezdaru, ktorý pred smrťou s trpkosťou pociťoval, tak jeho desaťročná vláda priniesla aspoň určitú úľavu tým najjednoduchším obyvateľom jeho rozsiahlej ríše.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Valent

Mgr. Jaroslav Valent, absolvent politológie na Trnavskej univerzite, momentálne pracuje v Historickej revue ako zodpovedný redaktor. Venuje sa dejinám 20. storočia so zameraním na strednú a východnú Európu.

Pozrite si tiež


1940: Hitlerove triumfy

7.2.2020 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,        písal sa 23. jún 1940 a Adolf Hitler si osobne prišiel do Paríža vychutnať svoj najväčší životný triumf. Hlavné mesto Francúzska a spolu s ním celá krajina pred ním ležali pokorené a ponížené....

  • 1634
  • 10