Samostatnosť pod nemeckým nátlakom. Pred 80 rokmi vznikol slovenský štát


13.3.2019 | Ivan Kamenec

Viaceré udalosti a obdobia z dejín Slovenska v 20. storočí, kedy sa tu uskutočnilo okolo desať zásadnejších štátoprávnych, respektíve politických zmien a prevratov, predstavujú dôležité hraničné medzníky celkového vývoja slovenskej spoločnosti. Svojimi súčasníkmi či ďalšími generáciami sú obyčajne najmä spočiatku vnímané v jednoznačne pozitívnom duchu.


Niektoré z týchto udalostí však už signalizovali aj nastupujúci politický a spoločenský regres, v ktorom sa zastrašení občania raz viac, inokedy menej dobrovoľne prispôsobovali formujúcemu sa autoritatívnemu, respektíve totalitnému režimu.
 
Boli ochotní s ním kolaborovať a rešpektovať všestranne dominujúci vplyv zahraničnej veľmoci vo vlastnej krajine. Uvedené javy bezprostredne ovplyvnili každodenný život obyvateľov, zneistili ich občianske a politické priority.
 
Do historického vedomia spoločnosti práve vtedy najľahšie prenikajú prvky strachu, bezmocnosti, defetizmu, ale zároveň aj extrémne prejavy hrdinského alebo martýrskeho chápania vlastných národných, respektíve štátnych dejín. Premietlo sa to aj do dejepisectva, historickej publicistiky i do umeleckej tvorby.
 

Mnoho odborných, ale tiež umeleckých diel už vo svojom nadpise deklarovalo alebo aspoň naznačovalo, že predmetom ich záujmu je udalosť či obdobie, kedy sa Slovensko nachádzalo na „na križovatke dejín“ alebo na ich „historickom prelome“.

Aj súčasníci a hlavne aktívni účastníci opisovaných dejov boli spravidla fascinovaní poznaním (v podstate ilúziami), že sú priamymi svedkami prevratných dejinných udalostí, v ktorých sa spravodlivo a víťazne završuje nejaký zápas za slobodu národa a štátu, za práva pracujúceho ľudu, za toleranciu náboženského vyznania atď.

Boli úprimne presvedčení, že sa práve končí jedna odumierajúca, temná etapa historického vývoja a zároveň sa začína nová perspektívna a šťastná epocha národných či štátnych dejín.

Niekedy však takéto chápanie historických udalostí bolo aj v „opačnom garde“. Vtedy vo vedomí ľudí prevládli sentimentálne spomienky a pocity na „staré dobré časy“, ktoré sa nenávratne strácajú.

Nekritická idealizácia minulosti sa prelínala s apriórnym odmietaním nastupujúcich spoločenských, štátoprávnych, politických alebo akýchkoľvek iných premien.

 

Sľub poslancov snemu Slovenskej krajiny skladaný 18. januára 1939.

Zdroj: MV SR, Slovenský nár. archív

 

V siločiarach veľmocenskej politiky

Vyššie naznačené ambivalentné vnímanie dejín súčasníkmi je prirodzené a vcelku pochopiteľné. Z najrôznejších dôvodov (najviac vari pod vplyvom dobových dokumentov) mu čiastočne podliehajú aj historici, keď neprimerane precenia dôležitosť obdobia a udalostí, ktoré práve skúmajú, spracúvajú a interpretujú.

Napriek uvedenému klišé sa domnievam, že šesť mesiacov, časovo ohraničených začiatkom októbra 1938 a polovicou marca 1939, je jednou z najhektickejších, najdramatickejších a v konečných dôsledkoch najprotirečivejších etáp moderných slovenských dejín.

Ak posudzujeme ich poznanie a reflexiu z odborného hľadiska, tak môžeme konštatovať, že toto pomerne krátke obdobie je už veľmi podrobne a kvalitne spracované. Svedčí o tom množstvo monografií, štúdií, článkov, rozsiahlych pramenných edícií a memoárových prác z pera slovenských i zahraničných autorov.

Táto bohatá produkcia umožnila spoľahlivo a veľmi detailne, niekedy doslova deň po dni či hodinu po hodine, rekonštruovať vývoj udalostí na Slovensku medzi 6. októbrom 1938 a 14. marcom 1939.

Výrazný záujem domácej a čiastočne aj zahraničnej historiografie o túto problematiku však nevyplýva iba zo samotných udalostí, ktoré sa udiali na Slovensku, ale predovšetkým zo širších stredoeurópskych, respektíve celoeurópskych súvislostí.

Slovensko, aj keď nechtiac, sa nakrátko dostalo do siločiar pozornosti veľmocenskej politiky viacerých európskych štátov. Takáto pozícia spravidla neveští pre malú krajinu nič dobrého, čo bol aj prípad Slovenska.

Jeho vtedajší vnútorný vývoj prebiehal v atmosfére hlbokej politickej krízy znásilneného, oslabeného a poníženého československého štátu, ale aj v znamení morálnej devastácie európskej politiky. Na jednej strane totálne zlyhali (značne preceňované) demokratické i morálne princípy európskej kultúry a civilizácie.

Na druhej strane to bola doba víťazného ťaženia totalitných režimov a ich ideológií. Práve štáty s takýmito politickými systémami otvorene volali po revízii versailleských mierových dohôd a existujúcich hraníc.

Uvedené ciele však bolo možné realizovať len vojenským násilím, ktoré priamo ohrozovalo územnú integritu Československej republiky a jej demokratický (aj keď zďaleka nie dokonalý) politický systém.

Po dvadsiatich rokoch strašných skúseností z Veľkej (t. j. prvej svetovej) vojny, ktoré boli ešte stále veľmi živé vo vedomí ľudí, opäť obchádzalo Európu strašidlo novej vojny.

Západné veľmoci sa chceli za každú cenu vyhnúť novej vojne a robili stále väčšie ústupky (spravidla na úkor malých a zvlášť nových štátov), aby nevyprovokovali ozbrojený konflikt s nacistickým Nemeckom, ktoré postupne získavalo rozhodujúci politický a mocenský vplyv v strednej a juhovýchodnej Európe.

Všetky spomínané i ďalšie medzinárodné faktory rozhodujúcou mierou ovplyvňovali vnútornú politiku v ČSR, a teda aj na Slovensku, hoci si to mnohí jej tunajší priami aktéri nechceli alebo neboli schopní uvedomiť.

Vo svojom úsilí raz zachraňovať jednotu česko-slovenského štátu, inokedy zas nastoliť nový model štátoprávneho usporiadania v podobe autonómie Slovenska alebo utvoriť samostatný slovenský štát, sa stali vedomými, alebo nevedomými nástrojmi v rukách nacistického Nemecka. To malo z dlhodobého hľadiska pre príslušné politické elity, no aj pre celú spoločnosť, veľmi negatívne dôsledky.

Rok 1938 znamenal koniec Československej republiky v jej pôvodných hraniciach

Územné straty

Vnútropolitický vývoj na Slovensku bol v danom čase nesmierne dynamický. Udalosti sa za sebou doslova valili a takmer denne menili situáciu a podmienky, ktoré stavali pred politickú reprezentáciu štátu a od 8. októbra 1938 aj pred vlády autonómneho Slovenska nečakané, často priam neriešiteľné úlohy.

Už Mníchovská dohoda svojimi priamymi a najmä nepriamymi dôsledkami postihla aj Slovensko. Tretia ríša už v októbri 1938 zabrala územie bratislavského predmestia – Petržalky a okupovala starobylý hrad Devín. Ten bol spojený mnohými citovými putami so slovenskými dejinami, čo sa bolestne dotklo vedomia veľkej časti slovenského obyvateľstva.

Mohol to byť však aj varovný signál pre tie politické sily, ktoré za pomoci hitlerovského Nemecka chceli napĺňať nielen svoje štátoprávne, ale aj iné politické ciele (zahraničnopolitické faktory a súvislosti neboli vtedy a ani neskôr silnou stránkou slovenských politických elít). V novembri 1938 utrpelo Slovensko ďalšie územné straty, keď Poľsko zabralo niekoľko desiatok severoslovenských obcí.

Najciteľnejšie však krajinu postihla prvá Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938. Na základe rozhodnutia fašistických veľmocí Nemecka a Talianska okupovalo horthyovské Maďarsko viac ako 10 tisíc kilometrov štvorcových, kde žilo 860 tisíc obyvateľov.

Z nich bola asi tretina slovenskej národnosti. „Nový Mníchov“ sa udial za ostentatívneho nezáujmu západných mocností, ktoré ešte pred mesiacom sľúbili garantovať hranice zmrzačeného československého štátu.

Tieto udalosti boli opäť obrovským šokom nielen pre slovenskú verejnosť, ale aj pre slovenské politické elity, ktoré museli vzápätí riešiť otázky ekonomického a sociálneho zabezpečenia tisícok slovenských utečencov z okupovaného územia. Na ňom totiž nová vládna moc zavádzala antidemokratické a brutálne odnárodňovacie praktiky, dobre známe slovenskej verejnosti z obdobia Uhorska.

Premiér autonómnej vlády J. Tiso po návrate z Viedne, kde musel čakať na rozsudok v predsieni zámku Belveder, iba trpko a bezmocne konštatoval: „Na slovenskom národe bola spáchaná veľká krivda... nedá sa nič robiť iba pracovať.“

Začal sa hľadať dôvod a vinník za skutočne nespravodlivé viedenské rozhodnutie. Z taktických príčin sa nemohlo poukázať na arbitrov – ministrov zahraničia Nemecka a Talianska (J. Ribbentropa a G. Ciana).

Roztrpčený J. Tiso nepravdivo označil za vinníkov bývalých československých politikov, „ktorí za posledných dvadsať rokov rozhodovali bez našej účasti a vôle o našom osude“.

Oficiálna propaganda siahla k inému lživému tvrdeniu, a to že stratu slovenských území spôsobili tunajší židia. Vzápätí dala autonómna vláda brutálnym spôsobom násilne vyviezť za novú slovensko-maďarskú hraničnú čiaru okolo sedemtisíc židovských osôb.

Bolo to absurdné a nelogické obvinenie, akoby arbitri vo Viedni plnili priania slovenských židov. Bolo príznačné, že pri tejto akcii na Slovensku asistoval Eichmannov splnomocnenec J. Falath a jeho „viedenskí legionári“.

Ešte pred osudným viedenským rozsudkom na bilaterálnych rokovaniach v Komárne sa slovenská vláda neúspešne snažila nájsť s maďarskou stranou nejaký prijateľný kompromis.

Slovenskí ministri J. Tiso a F. Ďurčanský pri osobných stretnutiach s nacistickými vodcami H. Göringom a J. Ribbentropom hľadali podporu proti maďarským územným požiadavkám.

Sľubovali, že svoju budúcu vnútornú a hospodársku (perspektívne aj zahraničnú) politiku budú uskutočňovať v plnom súlade s nemeckými požiadavkami. Ich úsilie síce vyšlo nazmar, ale vari predsa len zabránili realizácii maximalistických maďarských ašpirácií, ktoré požadovali aj anexiu hlavného mesta Slovenska Bratislavy.

Nacisti, ktorí sa dovtedy o slovenské problémy nezaujímali a vlastne ich ani vôbec nepoznali, spozorneli a začali vo svojich plánoch kalkulovať aj so slovenskou kartou.

Zistili, že pri svojom zámere o definitívne rozbitie Česko-Slovenska môžu využiť, okrem zvyšku tunajšej nemeckej menšiny, aj radikálne, hoci ešte málo vplyvné, no stále viac protičeskoslovensky zamerané separatistické sily vnútri ľudovej strany.

Nové vládne elity na Slovensku sa už vtedy začali dostávať na veľmi nebezpečnú šikmú plochu kolaborácie s hitlerovským Nemeckom. Z tejto cesty už nebol možný návrat, aj keď si to mnohí neuvedomovali a netušili, aký politický a morálny účet budú raz musieť zaplatiť za tento krok.

 

Adolf Hitler pri prehliadke opevnení v bratislavskej Petržalke

 

Nástup autoritatívneho systému

HSĽS, ktorá z taktických príčin dočasne prijala meno Strana slovenskej národnej jednoty, už v postavení štátostrany postupne politicky a mocensky úplne ovládla autonómne Slovensko.

Na jeseň sa začala prudko meniť aj vnútropolitická situácia, smerujúca k nastoleniu autoritatívneho, respektíve totalitného systému, čo sa však zároveň dialo aj v západnej časti republiky.

Tento antidemokratický trend bol síce tiež ovplyvnený želaniami nacistického Nemecka, na Slovensku však vyvieral aj domácich prameňov – z politických predstáv a cieľov ľudovej strany, ktorá sama seba už dlho považovala za jediného legitímneho politického reprezentanta slovenského národa.

Hneď v októbri 1938 začal proces otvorenej likvidácie, resp. násilného „zjednocovania“ existujúcich politických strán a „glajchšaltovania“ celého verejného života. Bývalý demokratický politický systém v celom priereze svojich politických a organizačných štruktúr až prekvapujúco rýchlo a ľahko skolaboval.

Uľahčovala to celková, strachom ovplyvnená situácia na Slovensku. Občania sa oprávnene cítili ohrození ďalšími územnými požiadavkami zo strany všetkých troch susedných krajín: Nemecka, Maďarska i Poľska.

V napätej situácii obáv a neistoty sa najľahšie presadzovala demagogická požiadavka po národnej a politickej jednote, za ktorou sa však skrývala snaha o odbúranie demokratického systému a obmedzenie politických a občianskych práv obyvateľstva. 

Predseda autonómnej vlády a zároveň úradujúci podpredseda štátostrany J. Tiso síce zneistených občanov upokojoval sľubom, ktorý však v existujúcej situácii nevedel a vlastne ani nemohol dodržať: „Kresťanského režimu sa nemusí nikto báť, lebo nebude siahať k retorziám, bude milosrdným a nebude sa opičiť po cudzích teóriách a vzoroch.“

Približne v tom istom čase však J. Tiso s uspokojením a s veľkou dávkou demagógie konštatoval: „Je mi zadosťučinením, že nie ja žiadam, aby politické strany šli do čerta, a som šťastný, že môžem tlmočiť vôľu ľudu a hlas ľudu: my chceme jednu stranu a jednu legitimáciu – t. j. príslušnosť k slovenskému národu.“

Inokedy na adresu bývalých politických strán celkom nediplomaticky a výhražne vyhlásil: „Dvadsať rokov boli pri válove. Musia sa zmieriť s tým, keď im národ teraz hovorí: vy teraz ostanete pekne ticho a ticho znamená utiahnuť sa, držať pekne jazyk za zubami. Autoritu v slovenskej vláde budeme vždy poslúchať a napomáhať jej, aby jej slovo zasiahlo do kaviarní, aby jej ruka zasiahla i do Ilavy.“

Ilavská väznica sa totiž už v čase autonómie premenila na koncentračný tábor v tom zmysle, že sa v ňom svojvoľne na neurčitú dobu internovali skutoční, potenciálni alebo iba fiktívni oponenti nového režimu, bez práva na štandardný súdny proces.

Okrem takejto drastickej „telesnej prevýchovy“ mali byť občania systematicky spracúvaní aj po ideologickej a duchovnej stránke. Slúžila na to nielen „zjednotená“ tlač, ale aj novoutvorený Úrad propagandy, ktorý vznikol podľa nacistického vzoru, hoci nikdy nedosiahol jeho úroveň a jeho politické kompetencie.

Mocenskou oporou režimu autonómneho Slovenska sa stala rýchlo rastúca Hlinkova garda, ktorá však veľmi skoro začala prejavovať aj svoje politické ambície. Zatiaľ sa však musela uspokojiť len so zabezpečovaním najrôznejších akcií HSĽS: so zastrašovaním, respektíve vydieraním civilných osôb, najmä politických aktivistov bývalého československého režimu a židovských obyvateľov.

Prejavom nastupujúcich politických praktík boli v decembri 1938 zmanipulované voľby do Snemu Slovenskej krajiny s jednotnou kandidátkou. Zostavila ju HSĽS, ktorá obsadila v parlamente zo 63 miest 50 poslaneckých kresiel.

Ostatné mandáty získali zástupcovia tunajších národnostných menšín, respektíve násilne „zjednotených“, v podstate rozpustených bývalých politických strán. Voľby nemali „klasický“ charakter, ale boli akýmsi plebiscitom s demagogickými otázkami na volebných lístkoch a s vyčlenenými osobitnými urnami pre potenciálne nespoľahlivých (českých, židovských či maďarských) občanov. Konali sa za prítomnosti a kontroly príslušníkov Hlinkovej gardy, takže jednotná kandidátka v nich ľahko získala 97 % hlasov.

 

Členovia autonómnej slovenskej vlády (zľava): Miloš Vančo, Matúš Černák, Jozef Tiso, Ferdinand Ďurčanský, Karol Sidor a Pavol Teplánsky

 

Nemecký záujem o Slovensko  

Zatiaľ čo predstavy o potrebe vytvárania autoritatívneho či totalitného režimu boli vo vládnucej strane v podstate totožné, názory na ďalší štátoprávny vývoj Slovenska sa spočiatku značne rozchádzali, neskôr sa postupne menili, prelínali a zbližovali.

Aj tento proces bol striedavo sprevádzaný raz obavami, raz nádejami a ilúziami, ktoré vyplynuli z pozorovania vývoja v okolitých štátoch, usilujúcich o územné rozparcelovanie alebo úplnú likvidáciu Česko-Slovenska.

Väčšina lídrov HSĽS považovala dosiahnutie autonómie Slovenska za naplnenie hlavného cieľa dvadsaťročného boja strany. Jej mladší príslušníci, akými boli napríklad A. Mach, K. Murgaš, F. Ďurčanský či J. Kirschbaum, však autonómiu nepovažovali za konečný cieľ, ale iba za prostriedok na úplné oddelenie sa od česko-slovenského štátu. Táto skupina však mala v strane i v autonómnych vládach zatiaľ ešte pomerne malý vplyv.

Z tohto radikálneho krídla zastával ministerskú funkciu iba militantný F. Ďurčanský. V októbri 1938 sa na čelo radikálov postavil V. Tuka, ktorý sa s veľkými politickými ambíciami vrátil na Slovensko nielen s gloriolou martýria, ale aj s tieňom vlastnej politickej minulosti, spojenej s iredentistickými cieľmi maďarskej zahraničnej politiky.

V politických štruktúrach autonómneho Slovenska nezískal žiadnu funkciu a veľmi ťažko niesol, že sa nedostal ani na ľudácku volebnú kandidátku do Slovenského snemu.

Neprial si ho na nej J. Tiso, ktorý v ňom oprávnene videl nebezpečného a nevypočítateľného politického konkurenta. Preto sa snažil odsunúť Tuku ako profesora medzinárodného práva na univerzitu a vyradiť ho tak z vrcholnej slovenskej vnútornej politiky.

V. Tuka mal však pred svojimi domácimi politickými konkurentmi a rivalmi jednu prednosť. Na rozdiel od nich bol totiž pomerne dobre zorientovaný v zahraničnej politike a mal v cudzine osobné kontakty.

Preto veľmi rýchlo pochopil, kto je hegemónom v strednej Európe a kto bude v najbližšom čase rozhodovať aj o osude Slovenska. Za pomoci Karmasinovej Deutsche Partei založil v Bratislave slovensko-nemeckú spoločnosť a postavil sa na jej čelo.

Aj z tohto titulu viackrát navštívil Nemecko a vo februári 1939 ho dokonca prijal A. Hitler, pred ktorým pateticky vyhlásil, že dáva osud slovenského národa do rúk Führera.

Bolo to v čase, keď sa nacisti už pripravovali definitívne zničiť česko-slovenský štát a hľadali pre tento svoj krok najprijateľnejšie vysvetlenie. Privítali možnosť, že vďaka „slovenskej karte“ môžu európskej verejnosti prezentovať svoju agresiu voči Č-SR ako vnútorný rozklad štátu.

Nacistické Nemecko sa zrazu stalo podporovateľom národno-emancipačných a štátoprávnych slovenských úsilí. Na Slovensko posielalo svojich agentov, ktorí tu mali podporovať radikálnych separatistov a zvyšovať vnútorné napätie. Zároveň naznačovalo južnému i severnému susedovi Slovenska, že môže dôjsť k ďalšiemu deleniu jeho územia.

 

Vyhláška, ktorou 9. marca 1939 vyhlásil gen. Homola na Slovensku výnimočný stav. Republiku však tým nezachránil

 

Separatistické snahy

Aj vnútri funkcionárskych štruktúr ľudovej strany, a teda aj vo vládnych kruhoch, nastal v štátoprávnej otázke čiastočný názorový posun, keď čoraz viac prevládal názor, že je nakoniec možné evolučnou cestou dospieť k vyhláseniu samostatného štátu.

To verbálne naznačil vo februári 1939 aj J. Tiso vo svojom programovom vyhlásení na pôde snemu, kde hovoril o „budovaní slovenského štátu“ a ani slovom nespomenul Česko-Slovensko.

Pár dní predtým na gardistickej manifestácii v Rišňovciach jej účastníci otvorene požadovali odtrhnutie Slovenska od republiky. A. Mach, vtedy ešte len zástupca hlavného veliteľa HG, s obvyklou dávkou demagógie a pátosu tu vyhlásil: „Mať svoj štát znamená život, nemať svoj štát znamená smrť slovenského národa.“

Rišňovská manifestácia vyvolala pozornosť i protikladné ohlasy na Slovensku i v Čechách, ako aj v susedných krajinách. Podobné prejavy pozorne sledovali a vyhodnocovali tiež spravodajské, respektíve diplomatické služby nacistického Nemecka.           

Centrálna pražská vláda (Slovensko v nej zastupoval popredný ľudácky funkcionár K. Sidor, v Prahe sa cítil odstavený z vnútornej politiky a na Slovensku nedocenený) so stále väčším znepokojením sledovala rast separatistických nálad vo vládnych slovenských politických elitách.

Rezortné porady ministrov autonómnej a centrálnej vlády sa končili neúspešne. Stroskotávali na sporoch o politické a hospodárske kompetencie vnútri štátu. Nádejná, tak trochu idylická návšteva prezidenta E. Háchu na Slovensku v posledných dňoch roku 1938 mala viac zdvorilostný a protokolárny charakter (prezidenta sprevádzal J. Tiso), no rastúce slovensko-české nezhody neutlmila.

Okrem toho treba konštatovať, že české politické elity, ani veľká časť českej verejnosti sa nikdy celkom nezmierili s novým štátoprávnym usporiadaním republiky. Nevedeli na slovenskej strane rozlíšiť či identifikovať tie politické sily, ktoré sa snažili zachovať jednotu štátu, no nie už na vývojom dávno prekonaných, teda neudržateľných sterilných centralistických princípoch.

Tieto skupiny neboli však jednotné a boli stále viac zatláčané do defenzívy či izolácie. Centrálna vláda registrovala iba rastúce separatistické tendencie na Slovensku a rozhodla sa proti nim zakročiť nejakým administratívnym alebo mocenským spôsobom.

Karol Sidor sa snažil orientovať zahraničnú politiku Slovenska na Poľsko

 

Výnimočný stav

Od začiatku februára dostali udalosti na oboch stranách rieky Moravy prudký a už domácimi politickými silami nekontrolovateľný a neregulovateľný spád. Niekoľko kľúčových ministrov ústrednej vlády sa zišlo 12. februára 1939 v Unhošti neďaleko Prahy, aby sa dohodli o zákroku na Slovensku, čo sa ešte spresňovalo na ďalších dôverných stretnutiach.

Na porady však nebol nikdy prizvaný K. Sidor, ktorému jeho kolegovia z ministerskej rady zrejme nedôverovali pre jeho bývalé radikálne stanoviská a vari aj preto, že bol vo funkcii hlavného veliteľa Hlinkovej gardy usilujúcej o odtrhnutie Slovenska.

V tom čase sa však už Sidorove postoje výrazne zmiernili a oporu pre budúce štátoprávne postavenia Slovenska nehľadal v Nemecku, ale v Poľsku, v čom sa však tiež mýlil.

Centrálna vláda však nehľadala podporu pre chystaný zákrok ani u iných slovenských politikov. Svoje zámery chcela konzultovať s nemeckým diplomatickým miestom v Prahe a pokúšala sa sondovať ich stanovisko.

Nacisti navonok neprejavili o blížiace sa udalosti záujem, tvrdiac, že je to výlučne vnútorná záležitosť česko-slovenského štátu. V skutočnosti však videli v pripravovanom kroku pražskej vlády a v predpokladanej slovenskej reakcii vhodnú príležitosť, aby zasiahli do udalostí rozhodujúcou mierou a zlikvidovali tak česko-slovenský štát.

Pred európskou verejnosťou to prezentovali ako jeho vnútorný rozpad, do ktorého však museli zasiahnuť, aby udržali stabilitu v regióne a chránili nemecké menšiny. Pravdaže, o nemeckých úmysloch sa na českej ani na slovenskej strane nič konkrétneho nevedelo.

Domáce vládnuce politické elity si však uvedomovali, že akékoľvek ďalšie riešenie štátoprávnych otázok bude záležať na Tretej ríši. Na českej strane ešte tlela nádej, že republika sa stane poslušným satelitom Nemecka.

Na slovenskej strane, okrem nádeje na vznik samostatného štátu, boli oprávnené obavy, že slovenské územie sa rozdelí medzi jeho troch neprajných susedov, alebo, ešte v horšom prípade, ho bude celé anektovať horthyovské Maďarsko.

U obyvateľov to vyvolávalo neblahé, dakedy až katastrofické spomienky na predvojnové pomery v uhorskom štáte, ktoré sa navyše oživili v konkrétnych zážitkoch nasledujúcich na južnom Slovensku po Viedenskej arbitráži.

Česko-slovenská politická kríza, ako jeden zo stupňov celoeurópskej krízy vedúcej už priamo k vojnovému konfliktu, začala vrcholiť na konci prvej dekády marca 1939. V noci z 9. na 10. marca ústredná vláda v Prahe vyhlásila na Slovensku mimoriadny stav.

Prezident E. Hácha suspendoval autonómnu vládu na čele s J. Tisom. Bolo internovaných asi 250 osôb spomedzi slovenských radikálov. Celá akcia bola z politického hľadiska úplne nepripravená, a preto priam amatérsky uskutočnená.

Po necelých 24 hodinách vlastne skrachovala. Už len fakt, že za nového premiéra autonómnej vlády v tejto zložitej a neprehľadnej situácii bol vymenovaný neprítomný J. Sivák, nachádzajúci sa v tom čase v Ríme na inaugurácii pápeža Pia XII., svedčil o diletantizme príslušných vládnych politikov.

Navyše mocenský zákrok nenašiel na Slovensku žiadnu podporu a pochopenie. Naopak, slovenská verejnosť, ktorá nemohla poznať celé pozadie udalostí, považovala akciu za bezohľadné porušenie zákona o autonómii Slovenska (bol prijatý Národným zhromaždením v Prahe 22. novembra 1938) a za pokus českej politiky reštaurovať centralistický režim v štáte.

Stanné právo vyvolalo presne opačné dôsledky, než predpokladali iniciátori jeho vyhlásenia. Separatistické sily organizovali intenzívne propagandistické i manifestačné akcie smerujúce k odtrhnutiu Slovenska od republiky.

Všetko sa to už odohrávalo v réžii a v intenciách nemeckých záujmov, za výdatnej pomoci nacistov. Tí počas mimoriadneho stavu dali viedenský rozhlasový vysielač k dispozícii slovenským radikálom, ktorí neboli internovaní a ušli zo Slovenska.

Viedenský slovenský vysielač vyzýval k okamžitému odtrhnutiu sa Slovenska, šírila sa z neho vulgárna antisemitská, protičeská a protičeskoslovenská propaganda. Politikov, vrátane čelných predstaviteľov HSĽS, ktorí váhali a stále ostávali na štátoprávnej platforme autonómie, obviňovali zo zrady slovenských národných záujmov.

Situácia bola stále viac neprehľadnejšia a napätejšia. Bratislava i niektoré ďalšie mestá sa hemžili domácimi i z Nemecka vyslanými nacistickými agentmi, ktorí vedome šírili nepokoje a znepokojovali domáce obyvateľstvo.

Situáciu neupokojilo ani menovanie novej autonómnej vlády na čele s K. Sidorom, od ktorého oficiálni nemeckí predstavitelia vzápätí požadovali vyhlásenie samostatného štátu.

Dezignovaný premiér to však, napriek brutálnemu slovnému nátlaku nemeckých emisárov, odmietol, odvolávajúc sa na skutočnosť, že nemá na takýto závažný krok príslušné kompetencie.

 

Historická revue 3/2019

 

Vyhlásenie Slovenského štátu

Po tomto neúspechu sa nemecké oficiálne miesta obrátili na odvolaného premiéra J. Tisu, ktorého pozvali na oficiálne rokovania. J. Tiso po krátkom váhaní a po porade s užším predsedníctvom HSĽS odišiel 13. marca do Berlína, hoci v tom čase vlastne nezastával žiadnu oficiálnu štátnu funkciu.

Nacisti s ním však formálne rokovali ako s hlavou štátu, čo predznamenávalo ich úmysly. Rokovania a ich výsledky v berlínskom kancelárstve sú už vcelku známe a historici ich priebeh dôkladne rekonštruovali.

J. Tiso pri rozhovore s J. Ribbentropom a potom s A. Hitlerom bol striedavo vystavený skrytým vyhrážkam či otvoreným návrhom požadujúcim „bleskové“ vyhlásenie slovenskej štátnej samostatnosti a odtrhnutia sa od českých krajín, ktoré budú v najbližšom čase obsadené nemeckými armádami.

Napriek nátlaku však odmietol ponuku svojich „hostiteľov“, ktorí mu predložili aj menný zoznam budúcej vlády, aby vyhlásil slovenský štát prejavom cez berlínsky rozhlas. Tento dôležitý štátoprávny akt viazal na schválenie slovenského snemu a zrejme z taktických príčin sľúbil, že Führer sa nikdy nesklame v slovenskom národe.

Na druhý deň na zasadnutí snemu J. Tiso pred zneistenými poslancami, na ktorých sa podľa priameho svedka udalostí „zniesla ťažká, až dusivá nálada“, verne tlmočil priebeh svojich rokovaní v Berlíne.

Naznačil, že ak bleskovo nedôjde k vyhláseniu samostatného štátu, bude to mať pre Slovensko katastrofálne dôsledky. Bolo príznačné, že po tomto závažnom prejave sa z pléna neozval ani zdvorilostný potlesk.

Po krátkej prestávke poslanci povstaním a zaspievaním hymnickej piesne „Hej Slováci“ vyhlásili nový štát. Atmosféru rokovania veľmi dobre vystihol vo svojich spomienkach jeden z účastníkov tohto aktu P. Čarnogurský: „Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľom vôle národa.“

Možno teda konštatovať, že nový štát v tej podobe a za tých okolností ako vznikol, bol vedľajším produktom nacistickej agresie voči Česko-Slovensku.

Tu už však začína nová šesťročná etapa moderných slovenských dejín, ktorá bola a doteraz je predmetom dôkladného historického výskumu i jeho diametrálne rozdielnych hodnotení. Tá svojím spôsobom už takmer sedem desaťročí traumatizuje slovenskú spoločnosť. To už je však námet na inú úvahu.

 


14. marec 1939slovenskoslovenský štát



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ivan Kamenec

PhDr. Ivan Kamenec, CSc., vedecký pracovník Historického ústavu SAV. Venuje sa politickým a kultúrnym dejinám Slovenska v 20. storočí so zameraním na témy holokaust, režim prvej Slovenskej republiky a postoje jej najvyšších predstaviteľov. Je autorom množstva monografií, medzi inými aj najnovšej knihy Tragédia politika, kňaza a človeka - Dr. Jozef Tiso z vydavateľstva Premedia.

Pozrite si tiež