Ján III. Sobieski: Z vojnového poľa na trón

Publikované v Historická revue č. 2/2012, str. 48 - 53


21.5.2019 | Zbigniew Hundert

Ján Sobieski bol prvým kráľom v poľskej histórii, ktorý nepochádzal zo žiadnej kráľovskej dynastie ani z kniežacej rodiny. Nepatril k žiadnemu starému a široko rozvetvenému magnátskemu rodu, no napriek tomu v období, ktoré predchádzalo jeho zvoleniu za kráľa, bol jedným z najbohatších a najvplyvnejších ľudí v štáte.


Zastával najvyššie posty – civilné ako veľký korunný maršalek (čo zahŕňalo množstvo kompetencií, medzi nimi súdne i policajné) a tiež vojenské ako veľký korunný hajtman. Vlastnil obrovský majetok, ktorý sa nachádzal predovšetkým na území Červenej Rusi (dnešná západná Ukrajina) a v Malopoľsku, vďaka čomu disponoval značným politickým vplyvom na miestnu šľachtu a lokálny politický život. Zásadným zdrojom Sobieskeho politickej sily bola však jeho autorita v radoch korunnej armády, na čele ktorej slávil veľké vojenské úspechy –od podhajeckej výpravy v roku 1667 až po veľké víťazstvo pri Chotyni v roku 1673.

 

Francúzsky vs. domáci kandidát?

Predchodcom Jána Sobieskeho na tróne bol Michal Korybut Wiśniowiecki, syn slávneho vojvodu Jeremiáša (zomrel v roku 1651), rovnako ovenčeného vojenskou slávou. Na trón zasadol sčasti proti vlastnej vôli. Nemal žiadne politické skúsenosti, pozície ani majetok – väčšina nehnuteľností rodiny Wiśniowieckych sa nachádzala na ľavobrežnej Ukrajine, odovzdanej Rusku v roku 1667 na základe mierovej dohody z Andrušova.

Voľba Michala na trón v roku 1669 bola výsledkom vnútornej situácie, ktorá vznikla v 60. rokoch 17. storočia. Kráľ Ján Kazimír z rodu Vasovcov si vytvoril okruh oddaných stúpencov, ktorí sa s podporou Francúzska snažili zvoliť nástupcu aktuálneho monarchu ešte počas jeho života. To vyvolalo odpor značnej časti šľachty, ostrú vnútornú rivalitu a v rokoch 1665 – 1666 dokonca občiansku vojnu, známu ako rokosz Lubomirského.

V roku 1668 Ján Kazimír abdikoval, pričom počítal s tým, že pri ďalšej voľbe sa podarí zvoliť niektorého z kandidátov, podporovaných Francúzskom. Veľká časť šľachty, keďže k cudzincom prechovávala veľkú nechuť a stavala sa proti vôli exkráľa ako i jeho magnátskych zástancov, si v júni 1669 vybrala „rodáka“ namiesto francúzskeho kniežaťa Ľudovíta de Condé, rýnskeho palatína Filipa Wilhelma či Rakúskom podporovaného kniežaťa Karola Lotrinského. Nový kráľ si, samozrejme, nechal poradiť a v medzinárodnej politike sa rozhodol orientovať na Rakúsko, preto sa oženil s Eleonórou Máriou Habsburskou, sestrou cisára Leopolda. Dovtedajší podporovatelia Francúzska tak prešli do opozície.

Portrét Jána III. Sobieskeho, neznámy maliar, posledná štvrtina 17. storočia. (Múzeum Paláca kráľa Jána III. vo Wilanove. Foto: Wojciech Holnicki)

 

Z opozičníka turkobijec

Jedným z hlavných zástancov tzv. francúzskej strany, ktorý vďaka svojim politickým zväzkom s dvorom Vasovcov dosiahol na najvyššie štátne úrady, bol Ján Sobieski. Popri prímasovi Mikołajovi Prażmowskom (zomrel v roku 1673) sa aj on postavil do čela opozície proti Korybutovi, ktorej členov nazývali malkontentmi. Sobieski a jeho politická strana účinne bránili kráľovi vo výkone vlády, čo sa prejavilo aj na medzinárodnej situácii. Vnútorne rozpoltená Rzeczpospolita nebola schopná realizovať prípravy na osmanskú agresiu, očakávanú minimálne od roku 1667.

Počas invázie vojsk Vysokej Porty na Ukrajine v roku 1672 sa najskôr opozícia prostredníctvom ozbrojenej demonštrácie vojsk vo Varšave pokúsila prinútiť kráľa Michala k abdikácii. Rojalisti však na tieto udalosti odpovedali tým, že zvolali domobranu, ktorá namiesto toho, aby tiahla proti osmanskej hrozbe, vyvolala súdny proces s malkontentmi. V tom čase už Osmani dobyli Kamenec Podolský, aby krátko nato obľahli Ľvov, ktorému sa však šťastlivo podarilo ubrániť. Jedinou osobou, ktorá sa na čele nepočetnej korunnej armády snažila zadržať protivníkov postup, bol hajtman Sobieski. Podarilo sa mu rozbiť tri veľké tatárske vojenské zoskupenia a vyslobodiť 40-tisíc ľudí z nevoľníctva. Nepochybne to pomohlo vylepšiť obraz jedného z lídrov opozície, obviňovaného z vnútorných rozbrojov.

Rok 1672 sa však končil katastrofálne – z jednej strany Osmanská ríša diktovala Rzeczpospolitej ťažké mierové podmienky, z druhej strany znesvárené strany doviedli štát na pokraj ďalšej občianskej vojny. Našťastie pre Rzeczpospolitu, na začiatku roku 1673 došlo k zmiereniu dovtedajších politických protivníkov, čo prinieslo snahu spoločne bojovať proti osmanskému impériu. Poľská koruna postavila 31-tisícovú armádu, Litva podporila svojich poľských spolubratov vojskom o sile osemtisíc mužov.

Poľsko-litovské vojská viedol práve Ján Sobieski, pričom jeho rozkazom podliehal aj veľký litovský hajtman Michał Kazimierz Pac, jeden z hlavných prívržencov kráľa Michala a Sobieskeho osobný rival. V dňoch 10. – 11. novembra 1673 pri Chotyni vojenské jednotky Rzeczpospolitej pod Sobieskeho veliteľskou taktovkou vybojovali jedno z najväčších víťazstiev v dejinách poľského vojenstva. Oddanosť vojakov ich veliteľovi sa tým ešte viac utužila, on sám získal v šľachtickej spoločnosti ohromnú popularitu, a to aj napriek tomu, že len pred niekoľkými mesiacmi ho veľa jej členov bez pardonu napádalo.

Chotynský úspech navyše prišiel v obzvlášť ťažkom a nebezpečnom čase – 10. novembra zomrel sotva 33-ročný kráľ Michal. Psychicky i fyzicky len s ťažkosťami znášal svoju krátku vládu. Rzeczpospolita, ktorá stále zotrvávala vo vojnovom stave s Osmanskou ríšou, sa ocitla v stave bezvládia. Každému bolo jasné, že je potrebné čo najskôr zvoliť nového panovníka, aby bolo možné vrátiť štátny aparát do normálnemu chodu, pokračovať vo vojne s Osmanmi, a náležite tak využiť ovocie chotynského víťazstva.

Turecký bubon - pravdepodobne jedna z trofejí, ktorú si litovský hajtman Pac priniesol z protiosmanskej výpravy v roku 1673 (wikipedia.org)

 

Sobieski – najsilnejší kandidát

Vo chvíli, keď sa Sobieski dozvedel, že kráľ zomrel, prijal energické opatrenia s cieľom pripraviť sa na situáciu bezvládia. Časť korunnej armády presmeroval do Moldavska, s cieľom ovládnuť ho a tiež odrezať osmanskú posádku v Kamenci Podolskom od zásobovania. Veľa vojenských oddielov poslal späť do vlasti, aby mohli pokojne prezimovať. Iná ich časť musela plniť obranné úlohy, t. j. strážiť hraničné oblasti s Podolím a pravobrežnou Ukrajinou. Tento obranný systém zabezpečil stabilitu Rzeczpospolitej v čase bezvládia, a to napriek tomu, že kontingent, vyslaný do Moldavska, sa v januári 1674 musel stiahnuť a blokáda Kamenca Podolského nebola natoľko tesná, aby Tatári nedokázali do mesta dopraviť potrebné zásoby.

V polovici januára 1674 sa zišiel konvokačný snem, ktorý mal stanoviť zásady budúcej voľby kráľa a jej termín. Odohrával sa pod tlakom pokračujúcej osmanskej vojny, preto prijal uznesenia vo finančných a organizačných záležitostiach ozbrojených síl. V tom čase začala vystupovať do popredia línia politického rozkolu na dve strany. Dovtedajší zástancovia kráľa Michala – na čele s litovskou rodinou Pacovcov a prímasom Kazimírom Florianom Czartoryským – sa vyslovovali za kandidáta, navrhovaného Viedňou. Sobieski a iní čelní predstavitelia francúzskej strany zaujali podobný postoj ako pred piatimi rokmi, keď sa postavili za niekoho z predstaviteľov bočnej línie francúzskych Bourbonovcov alebo za niekoho z Wittelsbachovcov.

 

Po víťaznej bitke pri Chotyni bolo jasné, že práve Ján Sobieski má najlepšie predpoklady na zvolenie za kráľa.

 

Objavili sa tiež iné kandidatúry, dokonca také exotické, akou bola dánska či moskovská, ale nemali väčší význam. V každom prípade najdôležitejšie alternatívy sa opäť podelili medzi prívržencov profrancúzskeho alebo prorakúskeho tábora. Sobieski od začiatku bezvládia, s pomocou svojich ľudí, presadzoval nevyhnutnosť realizácie rýchlej voľby a zvolenia takej osoby, ktorá by bola schopná účinne zasiahnuť proti osmanskému nebezpečenstvu. Po víťaznej bitke pri Chotyni bolo jasné, že práve on má na to najlepšie predpoklady.

Stúpenci Francúzska si po toľkých rokoch neúspechov museli uvedomovať, že výber Francúza na trón nie je príliš reálny, zato „rodáka“, i pod prizmou voľby kráľa Michala pred piatimi rokmi, už áno. Okrem iného aj z tohto dôvodu Sobieskeho politickí súperi v obave, že môže ohlásiť svoju kandidatúru, chceli pomocou uznesenia konvokačného snemu vylúčiť možnosť, aby sa v roku 1674 mohol uchádzať o trón obyvateľ Rzeczpospolitej. To však neprešlo.

Víťazná bitka pri Chotyni na basreliéfe z priečelia Sobieskeho paláca vo Wilanove, koniec 17. storočia. (Múzeum Paláca kráľa Jána III. vo Wilanove. Foto: A. Indyk)

 

Na snemovom poli

Snemové voľby sa začali 20. mája 1674. Bol to najrýchlejší začiatok volieb a ukončenie tzv. konvokačného snemu v dovtedajšej jeho histórii. To Sobieskemu vyhovovalo, záležalo mu totiž na urýchlení celého procesu. Dobre si uvedomoval, že krátkosť termínu sa odrazí na nižšej účasti šľachty na volebnom poli. V roku 1669 sa na ňom zišlo minimálne 11-tisíc voličov, čo predstavovalo takú silu, ktorá dokázala zastrašiť vplyvných magnátov a dosiahnuť zvolenie Michala Korybuta. V roku 1674 sa počet voliteľov pohyboval len okolo tri a pol tisíca osôb, čo nemohlo predstavovať vážnejšiu hrozbu pre záujmy magnátov. Navyše sa medzi nimi nachádzalo veľa dôstojníkov korunného vojska a zároveň verných vojakov hajtmana Sobieskeho. Formálne boli reprezentantmi šľachtického stavu, fakticky ich ale spájalo vojenské bratstvo v zbrani a viera vo svojho víťazného vodcu.

Sobieski prišiel do Varšavy 2. mája 1674 s početným ozbrojeným sprievodom (štyri- až šesťtisíc ľudí). Teoreticky nebolo možné, aby ktorýkoľvek kandidát priviedol na voľby svoje vojsko, ale Sobieski ako veľký korunný maršalek a teda ako osoba, zodpovedná za bezpečnosť počas celého priebehu volieb, mohol disponovať poriadkovými silami. Za také hajtman vyhlásil práve jednotky korunného vojska. Jeho politickí protivníci, obzvlášť rodina Pacovcov, mohli rozhodne ťažšie legalizovať pobyt svojho ozbrojeného sprievodu vo Varšave. Sobieski sa tak stával pánom situácie v hlavnom meste. Formálne ďalej podporoval kandidatúru Francúza, no potichu, s podporou francúzskeho veľvyslanca Toussaina de Forbin-Janson, ako i s podporou manželky Márie Kazimíry a svojich verných, začal s prípravami pre vlastné ašpirácie.

Najvážnejším konkurentom bol aj naďalej knieža Karol Lotrinský, ktorého podporovali prominentní predstavitelia niekdajšej vlády kráľa Michala, čím chceli udržať prorakúsky zahranično-politický kurz štátu. Stúpenci Lotrinského ale výrazne zoslabli po tom, čo zomrel prímas Czartoryski a litovský hajtman Pac sa dostal do konfliktu s korunným poľným hajtmanom Dymitrom Wiśniowieckim a jeho bratom Konstantym.

Zobrazenie poľskej kráľovskej koruny a rodového erbu Jána III. Sobieskeho na priečelí jedného z domov v Gdansku (wikipedia.org)

 

Voľby pod prísnym vojenským dohľadom

V dňoch 17. – 18. mája už Sobieski prevzal plnú iniciatívu vo Varšave, pričom v rukách držal také atribúty, ako úradné právomoci, podporu francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. i jeho peniaze, vojenskú slávu a verné korunné vojsko. Práve s jeho pomocou hajtman obsadil strategické body vo Varšave a vojenský arzenál, ktorý sa nachádzal na polceste z volebného poľa na Woli. Navyše Sobieski nariadil zboriť most cez Vislu, pričom tým odrezal časť vojsk, verných rodu Pacovcov, na druhom brehu.

Za takýchto okolností 19. mája 1674 došlo k hlasovaniu. Prítomné osoby, oprávnené voliť, odovzdávali svoje hlasy najprv v rámci svojich vojvodstiev, neskôr sa radili, pre koho sa napokon spoločne vyslovia. Tam, kde sa zišli predstavitelia ruského vojvodstva (Červená Rus), bola ohlásená kandidatúra Jána Sobieskeho. Veľkú časť voličov z danej oblasti tvorili vysokopostavení a zároveň dôverne blízki dôstojníci v službách veľkého hajtmana. Práve pod ich vplyvom aj iné vojvodstvá začali zvažovať možnosť, že podporia práve Sobieskeho, hoci ani zďaleka neboli nadšenými podporovateľmi tohto nápadu. Proti Sobieskeho kandidatúre sa postavila takmer celá Litva pod vplyvom rodiny Pacovcov, a to aj napriek tomu, že Sobieskeho švagor Michał Kazimierz Radziwiłł, litovský podkancelár a poľný hajtman, robil, čo mohol, aby získal aspoň zopár hlasov.

Medzi poľskými korunnými vojvodstvami sa situácia vyvíjala podstatne lepšie. V každom okruhu sa nachádzali vojaci, ktorí notoricky kričali vivat, len čo sa spomenulo meno ich veliteľa. Poľahky tak prekričali aj mená jeho konkurentov, hoci tí neraz získali viac hlasov než Sobieski. Výrazná prítomnosť vojakov, ako aj vedomie, že neďaleko volebného poľa sa zdržiavajú hajtmanove oddiely, zaúčinkovali do takej miery, že všetky korunné vojvodstvá zahlasovali za Jána Sobieskeho. Litovčania sa proti tomu ohradili a pobrali sa do kráľovského zámku vo Varšave, aby stornovali výsledky voľby pomocou zápisu do súdnych kníh. Na svojej ceste k zámku však boli svedkami ozbrojenej demonštrácie vojenských síl, ktoré stále držali vo svojej moci arzenál. Už na druhý deň Sobieskeho prívrženci rozbehli proces postupného presviedčania a lámania ich odporu.

 

Počítalo sa s tým, že nový kráľ vybojuje ďalšie skvelé víťazstvá, a tak nadviaže na predchádzajúce úspechy v úlohe hajtmana.

 

Dokonca aj dávni spojenci Pacovcov spred roku 1673, ako aj vzdialení pokrvní nebohého kráľa Michala Korybuta, napríklad hajtman Dymitro Wiśniowiecki, začali ostatných presviedčať, aby uznali Sobieskeho za nového panovníka. Pacovci napokon ustúpili až vo chvíli, keď veľkého litovského maršalka Alexandra Hilary Połubinského, jedného z ich najbližších spolupracovníkov, podplatil francúzsky veľvyslanec, a ten uznal výsledok volieb. Dňa 21. mája 1674 krakovský biskup Andrzej Trzebicki, ktorý zastupoval nebohého prímasa, vyhlásil Jána Sobieskeho za kráľa.

Dovtedajší maršalek a hajtman prijal meno Ján III. Napriek vojenskej sláve, ktorou sa hrdil, bolo jeho zvolenie pre mnohých len ťažko akceptovateľné. Buď preto, že nový kráľ bol ženatý (nemohol si teda vziať vdovu po kráľovi Michalovi, na čom vtedy mnohým záležalo), alebo preto, že v politickom živote využíval svoj vplyv obľúbeného vojenského hrdinu a veliteľa často až na hranici práva. V súvislosti s bezprostrednou osmanskou hrozbou však bolo nutné sa s takouto voľbou zmieriť. Počítalo sa predsa s tým, že nový kráľ vybojuje ďalšie skvelé víťazstvá, a tak nadviaže na predchádzajúce úspechy v úlohe hajtmana.

Poľská tradícia obmedzuje udalosti okolo voľby Jána Sobieskeho na príbeh o hrdinskom hajtmanovi, ktorého vojenská sláva a uznanie šľachty vyniesli až na poľsko-litovský trón. Tá istá historická tradícia tak stavia do kontrastu veľkého vojvodcu proti neschopnému kráľovi Michalovi, ktorému priznáva jedinú „zásluhu“, t. j. smrť v najvhodnejšom čase. Skutočnosť však bola omnoho zložitejšia a zďaleka nie taká čierno-biela.

Sobieski hneď po víťazstve pri Chotyni musel urobiť viacero opatrení, aby najskôr získal rozhodujúci vplyv na situáciu v krajine a až potom sa presadil na poľsko-litovský trón, a to aj napriek veľkému počtu oponentov. Samotná voľba Jána Sobieskeho za kráľa niesla isté znaky vojenského prevratu, a to napriek tomu, že umne dokázal využiť možnosti úradov, ktoré v tom čase zastával, aby sa udržal v zákonných hraniciach. Bez ohľadu na poctivosť voľby treba Sobieskemu priznať, že v roku 1674 ukázal svoje politické majstrovstvo. Podarilo sa mu predsa to, o čom iní vplyvní magnáti celé roky len nesmelo snívali. Na trón usadol v plnej sile vo veku 45 rokov a netušil, že už o desaťročie neskôr bude bremeno kráľovskej koruny také veľké.

Z poľštiny preložil Jaroslav Valent

 

Viac o Jánovi III. Sobieskom i jeho veľkom súčasníkovi a spojencovi Leopoldovi  I. Habsburskom sa dočítate v stále dostupnom vydaní HR 02/2019

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


ján sobieskiosmanská ríšapoľsko-litovská úniapoľský kráľchotyn



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Zbigniew Hundert

Popis autora

Pozrite si tiež


Strážcovia hraníc: Kurdi v Osmanskej ríši

11.10.2019 | Lukáš Rybár

Od 16. storočia sa väčšina kurdských kmeňov dostala pod kontrolu Osmanskej ríše. Vzhľadom na ich početnosť a veľkosť územia, ktoré obývali na východnej periférii ríše, musel osmanský sultán pristúpiť k odlišnej forme...

  • 248
  • 0