"Zázrak na Visle" zahnal boľševikov späť na východ

Publikované v Historická revue č. #, str#


Poľsko-boľševická vojna a obrana Varšavy v roku 1920

V roku 1918 vzniklo v strednej Európe viacero národných štátov, okrem iných znovu získalo nezávislosť Poľsko. Pre obnovenú poľskú štátnosť bolo však ukončenie 1. svetovej vojny len začiatkom obdobia boja o hranice a udržanie zvrchovanosti.


Najdramatickejšou kapitolou týchto zápasov je poľsko-sovietska vojna v rokoch 1919 – 1921, počas ktorej nepriateľ dosiahol líniu Visly. V tejto vojne nešlo len o tvar východných poľských hraníc, ani o samotnú poľskú nezávislosť.

Skvelé víťazstvo, v ktorom Poliaci porazili v dňoch 13. – 25. augusta 1920 pri Varšave Červenú armádu, zastavilo boľševikom cestu do Európy. Varšavská bitka znemožnila násilný „export revolúcie“ na západ. Kým sa tak však stalo, málokto veril v možnosť zastavenia víťaznej sovietskej armády.

 

Poľskí obrancovia počas rozhodujúcej bitky o Varšavu v auguste 1920. Zdroj: Alamy

 

Federácia verzus sovietizácia

Pre mladú poľskú štátnosť bola najdôležitejším ohrozením sovietska doktrína svetového pochodu revolúcie. Po kapitulácii Nemecka začala sovietska vláda operáciu s krycím menom „Visla“. Červená armáda mala „pomocou revolúcií“ inštalovať sovietsku moc na západných územiach cárskeho impéria.

Sovietske jednotky vstúpili do Bieloruska a Litvy. V decembri 1918 obsadili Minsk, v januári 1919 Vilnius a Kaunas (Kovno) a 27. februára 1919 bola vyhlásená Litovsko-bieloruská socialistická republika sovietov (tzv. „LitBiel“).

V tomto období súperili medzi poľskými politickými elitami dve koncepcie východnej politiky. Najsilnejšia strana, Národná demokracia – „národovci“ Romana Dmowského, navrhovala budovanie štátu predovšetkým na územiach etnicky poľských a mala obmedzené nároky na bývalé východné územia Poľska, obývané väčšinou nepoľským obyvateľstvom.

Hlava štátu – „náčelník“ Józef Piłsudski a ostatné politické zoskupenia však uprednostňovali myšlienku vytvorenia bloku štátov vo federáciu s Poľskom, ktorý by sa stal bariérou pre ruskú expanziu na západ.

Vo februári 1919 vstúpila poľská armáda na bieloruské územie, kde sa odohrali prvé poľsko-sovietske boje. Poliaci začali ofenzívu a v apríli obsadili Nowogródek, Lidu a Vilnius a v auguste dorazili do Minsku. V tomto čase už prebiehali poľsko-sovietske boje na Ukrajine, ktoré začali bezprostredne po ukončení poľsko-ukrajinského konfliktu a po obsadení východnej Haliče Poliakmi po rieku Zbrucz v júli 1919.

Onedlho však začala nad boľševikmi víťaziť armáda „bieleho“ generála Denikina, preto Piłsudski zastavil ofenzívu. Piłsudskému sa zdali byť boľševici menšou hrozbou než cárski generáli, ktorí negovali právo Poľska na nezávislosť. Piłsudského rozhodnutie prispelo k Denikinovej porážke. Až v januári 1920, na žiadosť lotyšskej vlády, vyrazil poľský generál Edward Rydz-Śmigły na čele 1. a 3. Brigády légie na Dyneburg, dobyl mesto a odovzdal ho Lotyšsku.

Obe strany využili zimnú prestávku v bojových operáciách na prípravu ofenzívy. Červená armáda sústreďovala svoje sily v Bielorusku a Poliaci vo východnej Haliči. Sovietske vedenie schválilo 10. marca 1920 plán invázie do Európy.

Západný front pod velením generála Michaila Tuchačevského mal operovať na línii Smolensk – Varšava – Berlín a juhozápadný front generála Alexandra Jegorova (s komisárom Stalinom) mal po dobytí Haliče smerovať cez Československo na Balkán.

Na jar 1920 uzavrela poľská strana alianciu s atamanom Semenom Petljurom a vládou Ukrajinskej ľudovej republiky a následne sa 25. apríla začala ofenzíva na Ukrajine. Sovietske sily rýchlo ustupovali, podarilo sa im však uniknúť väčšej porážke a preplavili sa za Dneper.

Poľská armáda podporovaná ukrajinskými jednotkami obsadila 7. mája 1920 Kyjev. Územné ciele na juhovýchodnom fronte boli dosiahnuté. Očakávania Piłsudského sa však nesplnili. Miestne obyvateľstvo zostalo pasívne, Petljura nezískal väčšiu podporu a k realizácii federatívnych plánov chýbali partneri.

Súčasne sovietska armáda nebola porazená a dobytie Kyjeva Poliakmi vzbudilo veľkoruský patriotizmus, ktorý boľševici dokázali využiť. Do Červenej armády začali vstupovať bývalí cárski dôstojníci. Koncom mája sovietske jednotky začali ofenzívu a už 5. júna Poliaci spolu s jednotkami Petljuru vyšli z Kyjeva a za boja ustupovali na západ.

Červená armáda sa rýchlo náhlila za nimi až pod Ľvov a Zamość. Súčasne sa úspešne vyvíjala sovietska ofenzíva na severe. Do konca júla boľševici obsadili Vilnius, Grodno a Bielostok, v polovici augusta Červená armáda vedená Michailom Tuchačevským Dorazila k Visle a bezprostredne ohrozila poľské hlavné mesto.

Víťazstvo nad Poľskom sa zdalo byť na dosah ruky. Lenin vo svojom prejave vyhlásil, že „rozbíjajúc poľskú armádu, rozbíjame versailleský mier, na ktorom sa zakladá celý systém medzinárodných vzťahov“. Neskrýval pri tom, že operácia proti Poľsku je zároveň ofenzívou proti štátom Dohody.

Napriek tomu sa západné mocnosti neponáhľali s pomocou Poľsku. Keď boľševici útočili na Varšavu, komunisti na Západe viedli úspešnú propagandistickú kampaň pod heslom „ruky preč od sovietskeho Ruska“. Veľká Británia odporučila Poliakom prijať mier s boľševickými podmienkami, čo by v praxi znamenalo likvidáciu poľskej nezávislosti.

Francúzske peniaze neprekročili celkovo sumu, ktorú Paríž spotreboval na jediný deň bojov v priebehu 1. svetovej vojny. Francúzsko a Spojené štáty rozhodli o pomoci až v auguste. Transporty zbraní a munície pre Poľsko nepustilo cez svoje územie nielen Nemecko, ale aj Československo.

Útok osemstotisícovej Tuchačevského armády mal rýchlo spečatiť osud Varšavy. Armáda jazdy Semjona Buďonného útočila na Ľvov a armádny zbor Gaj-Hana vkročil do severného Mazovska, aby uzavrel obkľúčenie poľských síl zoskupených pri Varšave. Z poľského hlavného mesta odišli predstavitelia diplomatického zboru, zostali len Taliani a pápežský nuncius Achilles Ratti (neskorší pápež Pius XI.). Situácia Poľska sa zdala byť skutočne tragická.

 

Historická revue 08/2020 o poľsko-ruských vzťahoch

 

Varšavská bitka

Poľská spoločnosť, aj keď politicky veľmi rozdelená, sa zjednotila v obrovskom obrannom úsilí. Vznikali občianske výbory národnej obrany, prebiehali zbierky, formovali sa ďalšie dobrovoľnícke jednotky. V novej „vláde národnej obrany“ spolupracovali predstavitelia všetkých hlavných politických strán.

Prvýkrát a naposledy plnili vysoké štátne funkcie súčasne Józef Piłsudski a Roman Dmowski. Trvala masová mobilizácia, Varšavu šli brániť vysokoškoláci a stredoškolská mládež. Základnou podmienkou úspešnej obrany na Visle bolo predovšetkým prebudiť v armáde vieru v možnosť víťazstva. Po dlhom ústupe poľských jednotiek pod náporom obrovských más nepriateľa to však bola veľmi ťažká úloha.

Operácia, ktorá do dejepisu vošla pod názvom Varšavská bitka alebo „zázrak na Visle“, sa odohrala hlavne na troch úsekoch: na predpolí Varšavy v oblasti mestečka Radzymin, na sever od hlavného mesta pri rieke Wkra a od 17. augusta na juhovýchode od metropoly pri rieke Wieprz.

Piłsudski počítal s tým, že sovietsky útok začne až 17. augusta, ale najlepšie sovietske divízie zaútočili na Radzymin už 13. augusta. Mesto bolo po ťažkých bojoch dobyté a poľské jednotky museli ustúpiť na druhú líniu obrany medzi Nieporętom a Rembertowom. Červená armáda stála už len 13 km od Varšavy.

Ťažisko obrany hlavného mesta spočívalo na zoskupení severného frontu pod velením generála Józefa Hallera. Ten na kľúčový úsek pri Radzymine poslal okrem iného 10. pešiu divíziu gen. Lucjana Żeligowského. Táto jednotka dostala povel udrieť na Radzymin skoro ráno 15. augusta.

Boj začal už v noci a po celodenných krvavých bojoch sa podarilo vytlačiť Sovietov z mesta. Bezprostredné ohrozenie Varšavy sa podarilo likvidovať, neznamenalo to však, že metropola je už zachránená. Poľské jednotky utrpeli ťažké straty, Tuchačevskij naďalej útočil a jazda Gaj-Hana dobývala územie na sever od Varšavy.

Na severnom fronte začala 14. augusta ofenzívu pri rieke Wkra 5. armáda generála Władysława Sikorského. Kvôli odľahčeniu obrany Varšavy museli tri poľské pešie divízie a jedna divízia jazdy zaútočiť na zoskupenie pätnástich sovietskych divízií.

Napriek tomu dorazili poľské jednotky behom niekoľkých dní do Mławy. Tuchačevskij si myslel, že poľské jednotky sú sústredené pri Varšave a severne od hlavného mesta a na tieto úseky poslal svoje hlavné sily. Týmto spôsobom vznikol na juhu „mäkký podbrušok“, ktorý sa rozhodol využiť Piłsudski a poľský generálny štáb.

 

Historická revue 09/2014 o osudoch Poľska v 19. a 20. storočí

 

Obrat

Boľševikov oklamali skryté manévre poľských jednotiek. Mobilizácia poľských ofenzívnych síl na juhu pri rieke Wieprz bola pre nich prekvapením. V tejto oblasti zaútočila 17. augusta tzv. manévrová skupina piatich peších divízií a brigády jazdy.

Týmto jednotkám pod osobným velením Piłsudského sa podarilo prelomiť sovietske línie pri Kocku a Cycowe a následne preniknúť do tylu jednotiek útočiacich na Varšavu. Sovietske vojská podľahli panike. Tuchačevskij musel 19. augusta zaveliť na ústup.

Poľské jednotky pokračovali v útoku na sever a snažili sa boľševikom zablokovať únikovú cestu. Jadro sovietskych síl, 16. armáda, bola takmer úplne zničená a to, čo z nej zostalo, ustupovalo na východ. Na severe armádny zbor jazdy Dimitrieviča Gaja a 4. armáda, ktoré šli príliš ďaleko na západ, začali 21. augusta ustupovať a museli sa zachrániť internáciou v nemeckom Východnom Prusku.

Sovietsky západný front utrpel ťažké straty. Zahynulo okolo 25-tisíc vojakov a dôstojníkov, 66-tisíc sa dostalo do poľského zajatia, okolo 44-tisíc bolo internovaných na nemeckom území. Poľské straty počas operácie predstavovali okolo 40-tisíc padlých, ranených a zajatých.

Poľská armáda potvrdila po mesiaci svoju prevahu a zvíťazila v bitke pri Niemene. Červená armáda utrpela porážku tiež na juhu Poľska. Pri Komarowe a Hrubieszowe bola rozbitá armáda Buďonného. Do uzavretia prímeria v októbri 1920 dosiahli Poliaci líniu Tarnopol – Minsk. Poľsko-sovietsku hranicu určila mierová zmluva, ktorá bola podpísaná 18. marca 1921 v Rige.

 

Spor o strojcu úspechu

Od čias varšavskej bitky trvá spor, ktorému veliteľovi môže Poľsko vďačiť za záchranu. Prvé miesto v panteóne víťazov si rezervoval hlavný veliteľ ozbrojených síl maršal Piłsudski. Rozhodnutie bitky sa často pripisuje práve útoku jeho jednotiek z juhu.

Samotný termín „zázrak na Visle“ mal pôvodne ironický význam a používali ho politickí protivníci maršala Piłsudského, ktorí spochybňovali jeho podiel na víťazstve. Títo ľudia, hlavne z radov národovcov, najčastejšie poukazovali na zásluhy šéfa štábu generála Tadeusza Rozwadowského a generála Weyganda, jedného zo 600 francúzskych dôstojníkov, ktorí pomáhali poľskej armáde.

Mnohí historici sa prikláňajú k šalamúnskemu riešeniu sporu, podľa ktorého sa varšavská bitka odohrala podľa operačného plánu vypracovaného na základe koncepcie Piłsudského generálom Rozwadowským a jeho spolupracovníkmi.

Pre jeho realizáciu bolo kľúčové veľmi riskantné rýchle presunutie jednotiek na juh. Úspech bol možný tiež vďaka chybám Sovietov. Medzi nimi je potrebné na prvom mieste spomenúť porušenie subordinácie Buďonného, ktorý príliš neskoro vyrazil na pomoc Tuchačevskému.

Boľševici podcenili možnosti mobilizácie poľskej spoločnosti a strategické schopnosti poľských veliteľov. O výsledku tejto bitky nerozhodli štábni dôstojníci ani geniálne plány. Samotný Piłsudski priznával, že náhla zmena v postavení oboch bojujúcich strán bola podivná a nezmyselná.

 

Neuveriteľná zhoda okolností

Pre mnoho obyvateľov poľského hlavného mesta nadobudol heroizmus obrancov rysy nadprirodzenosti. Kňaz Ignacy Skorupka, ktorý zahynul s krucifixom v ruke na čele útočiacich dobrovoľníkov, sa stal symbolom Božej ochrany nad Poľskom. Pritom sa v priebehu bojov odohrali dve celkom ľudské, avšak iracionálne udalosti, ktoré významným spôsobom ovplyvnili priebeh bitky a v konečnom dôsledku i výsledok celej vojny.

Pod Radzyminom začal 1. prápor 28. Pešieho pluku Kaniowskych strelcov pod velením poručíka Stefana Pogonowského 15. augusta predčasne, o jednej hodine ráno, z vlastnej iniciatívy útok na Wólku Radzymińsku, kde sa sústredili útočné jednotky nepriateľa.

Medzi prekvapenými sovietskymi vojakmi vypukla panika a prápor 25-ročného Pogonowského, ktorý zahynul počas útoku, vytlačil niekoľkonásobne početnejšie sovietske sily. Veliteľ divízie gen. Żeligowski neskôr spomínal, že Pogonowskému sa podarilo zasiahnuť najcitlivejšie miesto ruskej armády a vďaka nemu sa uskutočnil psychologický zlom v bitke. V stopách jeho práporu zaútočili iné jednotky a do večera sa Poliakom podarilo po krvavých bojoch opätovne obsadiť Radzymin.

V rovnaký deň, prelomový 15. august, nastal zvrat na severnom úseku frontu. Počas ofenzívy 5. armády gen. Sikorského jednotka hulánov z 203. dobrovoľníckeho pluku bravúrne prešla v noci na územie obsadené nepriateľom a skoro ráno zaútočila na Ciechanów.

V meste rozbili huláni štáb sovietskej 4. armády, pričom dobyli vysielač, ktorý bol jediným prostriedkom spojenia 4. armády s velením západného frontu. Vďaka tomu šesť výborných divízií a armádny zbor jazdy nevyrazili na pomoc Tuchačevskému k Varšave a s presvedčením o jej rýchlom dobytí pokračovali v útoku na západ. Tuchačevský vo svojich pamätiach priznal, že prerušenie spojenia so 4. armádou naštartovalo sovietsku katastrofu.

 

Nielen hranice a nezávislosť...

Operácia pri Varšave zachránila Poľsku nezávislosť. Národ dokázal schopnosť mobilizovať sa a prinášať veľké obete. Víťazstvo na 20 rokov oddialilo od Poľska hrozbu komunizmu a zároveň zastavilo sovietizáciu strednej Európy, revolúciou poznačeného Nemecka a možno tiež celého vojnou unaveného kontinentu. Historici priznávajú obrovský význam bitky v dejinách Európy 20. storočia. Lord d´Abernon ju vo svojej klasifikácii zaradil ako osemnástu rozhodujúcu bitku svetových dejín.

„Zázrak na Visle“ má výnimočné postavenie v tradíciách poľských ozbrojených síl. Na pamäť udalostí roku 1920 je 15. august sviatkom poľskej armády. Na tejto legende vyrástla v nezávislom Poľsku nová generácia a ani po 2. svetovej vojne sa komunistom nepodarilo vymazať z pamäti národa skvelé víťazstvo.


poľskovaršava1920ruskoboľševizmusboľševicipoľsko-boľševická vojna



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Mateusz Gniazdowski

Politológ a historik, vedúci Stredoeurópskeho oddelenia Strediska východných štúdií (OsW) vo Varšave. Popri analytickej činnosti sa zaoberá politickými dejinami strednej Európy v 1. polovici 20. storočia so zvláštnym zreteľom na slovensko-poľské vzťahy.

Pozrite si tiež


Americkí prezidenti: októbrové vydanie HR

16.10.2020 | Jaroslav Valent

Každé štyri roky média i verejnosť po celom svete aspoň na krátky čas zaujme jedna otázka – kto bude nadchádzajúcim prezidentom Spojených štátov amerických? Už dlhší čas asi nikto, bez ohľadu na jeho sympatie či antipatie,...

  • 242
  • 5

Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

15.8.2020 | Štefan Balberčák

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením...

  • 1375
  • 11