Život na stredovekých hradoch

Publikované v Historická revue č. 5/2014, str. 6 - 9


11.10.2015 | Simona Morvayová

Úchvatné ruiny impozantných kamenných hradov v krásnej slovenskej prírode prebúdzajú rôzne romantické predstavy, no život na hrade nebol vždy taký, ako nám ho podávajú rozprávky a povesti. Pravdou je, že v jeho chladných a často zapáchajúcich priestoroch sa žilo ťažko a nepohodlne.


 

Prvé murované kamenné hrady sa u nás začali budovať až v priebehu 12. storočia a pôvodne boli doménou uhorských panovníkov. Súviseli s vtedajším systémom spravovania krajiny, rozdelenej na menšie územné celky – kráľovské komitáty (župy). Ich centrom boli komitátne hrady, ktoré zastávali najmä správnu a vojenskú funkciu a zväčša nadväzovali na staršie ranostredoveké hrádky. Sídlili na nich kráľom menovaní zástupcovia – župani, ktorí z jeho poverenia a v jeho mene spravovali príslušný hradský obvod.

 

Rozmach kamenných hradov

Postupne sa však sformovala uhorská šľachta a úmerne s rastom jej moci vzrastal aj počet kamenných hradov. Potrebovali sídla a pevné body, o ktoré by sa opierala správa ich narastajúcich súkromných domínií. K masovej výstavbe však veľkou mierou prispel najmä vpád Tatárov v rokoch 1241 a 1242, ktorému odolali len hrady so silnými kamennými múrmi. V obave z ich návratu kráľ Belo IV. obdaroval šľachtu vhodnými pozemkami pod podmienkou financovania výstavby kamenných hradov. Okrem toho dal vybudovať aj rozsiahle refúgiá v ťažko dostupných polohách ako útočiská pre početné obyvateľstvo v prípade náhleho útoku nepriateľských vojsk. Aj staršie hrady nechal prestavať na kamenné.

Ich nevýhodou však bolo, že mohutné kamenné múry nemohli byť dostatočne prehriate slnkom a ani (z obranných aj statických dôvodov) malé okná neprepúšťali dostatok slnečných lúčov na osvetlenie vnútorných priestorov. Nedostatok svetla si vynahrádzali horiacimi fakľami, zasúvanými do kovových držiakov, prípadne kovovými či keramickými kahancami, naplnenými tukom, v ktorých horel knôt. Sviečky boli vtedy pridrahé a využívali sa hlavne počas sviatočných dní a špeciálnych udalostí. Taktiež vykurovať celý hrad by bolo náročné a neefektívne, vzhľadom na to, že len časť okien bola zasklená. Zvyšné mávali len drevené okenice, čo bolo tiež príčinou neustáleho prievanu. Preto sa vykurovalo iba niekoľko najdôležitejších miestností ako hlavná rytierska sála či obytné priestory, kde sa trávilo najviac času. Zdrojmi tepla a zároveň aj svetla boli najprv krby v rohoch miestností, prípadne si obyvatelia vypomáhali aj železnými košmi, naplnenými dreveným uhlím. Až od 14. storočia sa zaužívali výkonnejšie kachľové pece s vykurovacím otvorom z chodby či vedľajšej miestnosti, čo znamenalo aj menej dymu a špiny v komnatách a sálach. Dokladajú ich často krásne zdobené keramické kachlice, ktoré nesú napríklad rodové erby či výjavy z Biblie.

Životy šľachticov veľkou mierou ovplyvňovala viera. Ich každodenným stereotypom bola účasť na bohoslužbách v súkromnej kaplnke v blízkosti palácov. Z bezpečnostných dôvodov sa, rovnako ako obytné interiéry, nachádzala na poschodí a bola najnákladnejšou a najzdobenejšou miestnosťou na hrade. Pokiaľ si ju majiteľ nemohol dovoliť, bol kaplnkou len malý vikier v obytnej časti hradu. Historické zdroje nám dokladajú, že bohoslužby tu slúžili rehoľníci, ktorí na hrade zastávali hneď niekoľko funkcií. Ako vzdelaní ľudia, ktorí vedeli čítať a písať, mohli pre majiteľa vyhotovovať úradné listiny, slúžili ako notári aj ako vychovávatelia detí či liečitelia.

 

Stravovanie na hradoch

Viera ovplyvňovala tiež jedálniček. Až takmer 150 dní v roku prikazovala pôst, kedy sa nemohli konzumovať rozličné potraviny, ktoré pochádzali z teplokrvných zvierat, teda okrem mäsa ani mlieko, syry a vajcia. Viazal sa  k nim aj rad ďalších obmedzení  a predpisov ako napríklad zákaz poľovačiek, turnajov alebo bálov. Niektoré sviatky však potrebovali priestor aj na zábavu a slávnosti svetského charakteru – napríklad fašiangy, ktoré sprevádzali karnevaly, turnaje a poľovačky. Pestrý stôl, prehýbajúci sa pod ťarchou rozmanitých lahôdok, bol v stredoveku znakom prepychu. Jedlo sa však podávalo iba dvakrát denne – obed okolo 10. hodiny a večera o 18. hodine. Konzumovalo sa až niekoľko jedál naraz. Častejšie jedenie sa však považovalo za nestriedmosť a bolo podrobované kritike. V neskoršom období sa obe jedlá posunuli o hodinu neskôr. Dôvodom boli nižšie vrstvy obyvateľstva, ktoré pridali ešte jeden ranný chod, aby mali silu pracovať.

Dostatok jedla zabezpečovali sady, záhrady a rybníky v podhradí a taktiež poddaní, ktorí mali povinnosť odovzdávať poplatky v naturáliách. Napríklad každý richtár z dediny, ktorá podliehala hradnému panstvu, musel hore na hrad priviezť jeden sud vína. Okrem toho sa popíjali ešte aj pivo a medovina. Na skladovanie jedla mali tzv. ľadovne – miestnosti, vytesané hlboko do skaly, prípadne suterény obytných priestorov, kde bola teplota primeranejšia na skladovanie potravín. V zime tam priviezli kus ľadu, ktorý celý priestor ešte viac ochladzoval  a nezriedka vydržal až do začiatku leta.

Jedlo pripravovali v kuchyniach, ktoré sa nachádzali mimo paláca a hlavne v blízkosti vodného zdroja pre prípad požiaru. Varievali v kotlíkoch a keramických misách alebo na panviciach na troch nôžkach. Koncom stredoveku však na hradoch môžeme predpokladať aj tzv. čierne kuchyne, kde sa na otvorenom ohni mohli piecť aj zvieratá väčších rozmerov.

Z archeologických výskumov týchto lokalít pochádza najmä nespočetné množstvo keramických fragmentov mnohých denne používaných džbánov, misiek, pohárov a panvíc. Jedlá sa konzumovali aj zo vzácneho kovového riadu a zapíjali nápojmi zo sklenených čiaš a pohárov. Okrem rôznych drevených naberačiek sa používali aj bronzové či železné nože a lyžičky s drevenou alebo kostenou rukoväťou. Tie mohli byť jednoduché bez výzdoby alebo zdobené. Vidličky, a to spočiatku s dvomi hrotmi, sa používali až neskôr v 16. storočí.

 

Každodenný život a starosti

Život na hrade sa začínal východom a končil sa západom slnka. Deň majiteľov sa výrazne líšil od dňa ostatných, menej významných obyvateľov hradu. O panstvo bolo od rána dobre postarané. Ich veľké komnaty na niektorom z horných poschodí palácov bývali vybavené krbom, toaletou a prípadne aj súkromnou kaplnkou. Po rannej bohoslužbe sa presunuli k stolom, plným jedla. Ich každodenný život ovplyvňovali okrem cirkevných povinností aj tie svetské voči kráľovi. Z postavenia aristokrata vyplývali aj povinnosti. Okrem úradných, diplomatických a politických úloh šľachtici spravovali aj vlastné majetky a najmä mali povinnosť bojovať, ktorá bola daňou za šľachtické výsady. Ostatný čas bol vyplnený rôznymi spôsobmi.

Deti sa pripravovali na svoje budúce role. Chlapcov učili, ako sa stať rytiermi, zdokonaľovali sa v bojoch, lukostreľbe, aby sa vo veku 14 rokov stali panošmi a neskôr, rovnako ako ich otcovia, rytiermi – bojovníkmi z povolania. Dievčatá sa učili dohliadať na domácnosť, priasť, šiť, alebo vyšívať. Hradné panie dbali o to, aby každý robil svoju prácu a aby chod domácnosti správne fungoval, prípadne dohliadali na stavebné či rekonštrukčné práce. V prípade neprítomnosti manželov na hrade zastávali aj ich funkciu. Až večer, po prípadnom kúpeli si mohli na chvíľu oddýchnuť. Okná vo svojich komnatách mali vybavené postrannými lavicami, aby sa mohli kochať výhľadom na vlastné panstvo. Nábytku nebolo veľa, len pár stolov, lavíc či stoličiek a truhlíc (skrine sa objavujú až na konci stredoveku), najkomfortnejšia bola asi posteľ. Môžeme však predpokladať, že jednoduché drevené kusy nábytku mohli pre spestrenie bývať zdobené rozličnými kostenými či kovovými platničkami, relatívne početne zastúpenými v nálezoch zo stredovekých hradov. Žiadna iná interpretácia účelu týchto predmetov okrem ozdobného nie je dosiaľ známa.

V prípade služobníctva však bol tento obraz o niečo iný. Ráno sa budili skôr, aby mohli všetko pripraviť, až sa panstvo zobudí. Ženy varili, upratovali a prali, starali sa o hospodárske zvieratá. Muži mali na starosti kone a hospodárstvo. Okrem obslužného personálu, majiteľov  a kaplána sa na hrade pravidelne zdržiavalo zopár dvorných dám, remeselníkov (kováčov, kamenárov), záhradník a niekoľko ďalších osôb, ktoré sa starali o veci okolo hradu. V teréne je dokonca niekedy možné identifikovať jednotlivé remeselnícke dielne hlavne vďaka zachovaným používaným nástrojom a odpadovému materiálu. Služobníctvo nežilo v prepychových komnatách a mohlo byť rado, ak malo vlastný krb. Väčšina musela chodiť na spoločnú toaletu. Samozrejme, na každom hrade sa zdržiavala ešte aj posádka vojakov, platených za svoje služby.

Pri takomto množstve ľudí vznikal aj problém s vodou a hygienou. S vodou sa neplytvalo a často ako jediný vodný zdroj slúžili cisterny na nádvorí, ktoré zachytávali dažďovú vodu, stekajúcu zo striech. Ich veľkosti aj formy sa líšili v závislosti od terénnych podmienok a množstva vody, potrebnej pre prípad obliehania hradu. Nie každý hrad mal studňu a k jej vybudovaniu došlo iba za veľmi priaznivých podmienok.

Najvyspelejšou formou toalety bol „prevét“ – arkier s kamennou sedačkou a kruhovým otvorom vo výklenku vonkajšej steny, prípadne len nika v hrúbke múru, opatreného šikmou šachtou, ktorá ústila do obvodovej priekopy hradu. Na nádvorí sa ľudia stretali s výkalmi hospodárskych zvierat, ktoré sa tu počas dňa mohli voľne prechádzať. Ani obyvatelia hradu však nevoňali najlepšie. Časté kúpanie sa vtedy nebolo zaužívané.

Napriek všetkým svojim povinnostiam obyvatelia hradu nepociťovali nedostatok voľného času. Cítili skôr potrebu skrátiť si a spestriť chvíle, preto zábava a hry predstavovali tak významné miesto v ich živote. Najjednoduchším spôsobom boli rôzne hry ako kocky, šach či „mlyn“. Dokladajú nám to aj početné nálezy hracích žetónov a kociek, prípadne aj dobové vyobrazenia. Ďalším obľúbeným spôsobom rozptýlenia bolo zavolať potulných zabávačov (igricov). Organizovaný lov nebol len obľúbenou kratochvíľou, ale aj prípravným cvičením k boju a spôsob, ako si spestriť jedálny lístok. Jedine šľachta si mohla dovoliť poľovať na vysokú zver (jelene, kance), kým sedliaci sa museli uspokojiť len s lovom vtákov a zajacov.

V stredoveku sa obdobia mieru rýchlo striedali s obdobím bojov, a preto sa hrad často stával poslednou nádejou na záchranu majetku a života. Spočiatku tu šľachta prebývala pravidelne, prípadne cestovala z jedného svojho hradu na druhý, ak ich vlastnila viacero. Narastajúce požiadavky na pohodlie a reprezentáciu spôsobili, že šľachta v čase pokoja uprednostnila život vo svojich komfortnejších nížinných rezidenciách, kaštieľoch a kúriách. Na svoje hrady sa potom uchyľovala len v čase ohrozenia. Aj tu je však možné badať trend preferovania obytnej a reprezentačnej funkcie pred obrannou.  V druhej polovici 13. storočia sa z dovtedy centrálnej stavby hradu – donžonu (obytnej aj obrannej veže), vyčlenila samostatná obranná veža od obytného paláca. Neskôr, na prelome 14. a 15. storočia, už badať aj zvýšenú snahu o okázalú reprezentáciu.

V časoch pokoja žilo na hrade len niekoľko obyvateľov. Počas neprítomnosti majiteľov hrad spravoval kastelán, ktorý tu býval so svojou rodinou, údržbový personál a taktiež sa tu zdržiavala menšia posádka, starajúca sa o obranu. V prípade ohrozenia však tento počet mohol vzrásť až na 200 – 300 ľudí v závislosti od veľkosti hradu a hradného panstva. Okrem majiteľov to mohli byť aj ich priatelia – nižšia šľachta a richtári z okolitých dedín so služobníctvom.

V dôsledku osmanskej hrozby a stavovských povstaní v 16. a 17. storočí hrady zažívali akúsi renesanciu. Šľachta, ktorá sa sem uchýlila zo svojich pohodlných sídel, sa snažila prispôsobiť hrady svojim potrebám. Po poslednom protihabsburskom povstaní Františka II. Rákociho v rokoch 1703 – 1711 boli mnohé hrady zničené a len niekoľko málo ich bolo prestavaných.

Napriek tomu aj dnes niektoré hrady ešte stále ukazujú modernému svetu svoju dominanciu nad okolím. V čase mieru boli kanceláriou, administratívnym centrom, domovom, skladom a dokonca aj trhoviskom, v čase ohrozenia sa stali pevnosťou  a útočiskom, ktoré kontrolovalo široké okolie.


stredovekkaždodenný živothrady



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Simona Morvayová

Popis autora

Pozrite si tiež


Januárové vydanie 2018

1.1.2018 | Jaroslav Valent

Pohľad na dejiny 20. storočia a obzvlášť na technický pokrok, ktorý ľudstvo počas neho dosiahlo, ponúka dve roviny. Spočiatku je to obdiv a uznanie pre tých, ktorí sa na tomto rozvoji podieľali svojimi mimoriadnymi schopnosťami. Ak...

  • 1472
  • 7

Novembrové vydanie

2.11.2017 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,                  Historická revue sa týmto novembrovým číslom už štvrtý rok venuje téme 1. svetovej vojny. Po úspešných vydaniach k rokom 1914, 1915 a 1916 sme sa dostali k ďalšej významnej storočnici...

  • 1752
  • 5

Vzostup zla

31.7.2017 | Jakub Drábik

Vlk neskrývajúci sa v rúchu baránka, ale v koži chameleóna – tak by bolo možné predstaviť neoblomnú snahu nacistov získať moc, ktorú preukázali medzi rokmi 1918 a 1933. Bola to predovšetkým ich nevídaná schopnosť meniť svoj...

  • 4760
  • 35