Zomrela monarchia, nech žije republika!

Publikované v Historická revue č. 10/2008 , str. 6 - 9


Habsburská monarchia bola mnohonárodnostným štátom par excelance. Dominujúce nemecky hovoriace obyvateľstvo v nej v predvečer vojny tvorilo len asi 24 % obyvateľstva, Maďari, druhý najpočetnejší národ monarchie, niečo cez 20 %. Zvyšok tvorili Česi, Slováci, Poliaci, Rusíni, Ukrajinci, Rumuni, Chorváti, Srbi, Slovinci a rozptýlené židovské obyvateľstvo.


Pred vynárajúcou sa národnou otázkou musela Viedeň zvažovať rad účinných opatrení, ktoré by posilnili vnútorné väzby medzi týmito národmi. Porážka Rakúska vo vojne s Pruskom viedla k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Dominantné postavenie v podunajskom mocnárstve tvorili rakúski Nemci a Maďari. Dohoda zaručovala každej z častí monarchie svoj vlastný snem, vládu a verejnú správu. Základné atribúty úplnej suverenity však boli i naďalej predmetom spoločnej politiky: zahranično-politické a vojenské záležitosti, finančné otázky, a samozrejme spoločná hlava štátu – cisár a kráľ František Jozef I.

 

Postavenie národov v Rakúsko-Uhorsku

Už o rok neskôr v roku 1868 doplnil rakúsko-uhorský dualizmus rad podvojných zmlúv. V jednom prípade bolo osobitnou zmluvou potvrdené zvláštne postavenie Chorvátsko-slavónskeho kráľovstva v rámci Uhorska s rozsiahlou autonómiou. Tá okrem iného sľubovala Chorvátom stále zastúpenie 40 poslancov v uhorskom sneme. Analogické k maďarsko-chorvátskej dohode bolo i postavenie Poliakov v Predlitavsku. To sa prejavovalo sledom viacerých ústupkov voči haličským Poliakom. Poľština sa napríklad stala popri nemčine úradným jazykom celej Haliče. Odvrátenou stránkou týchto liberalizačných opatrení bolo i zakonzervovanie nedôstojného postavenia iných národov, ktoré sa zatiaľ márne dožadovali svojho politického zrovnoprávnenia. Dualistickým zriadením sa cítili byť najviac dotknutí Česi. V dôsledku toho sa počiatočný austroslavizmus Františka Palackého menil až na rusofilské očakávania Karla Kramářa a generácie mladých Čechov.

Národnostná politika uhorských vlád sa prejavila najmä voči Rusínom a Slovákom, ktorí sa nemohli oprieť o susedný materský štát, ako napríklad Srbi a Rumuni. Z tohto dôvodu sa rozvíjala slovensko-česká kultúrna spolupráca.

Situácia v susednom Uhorsku však bola omnoho zložitejšia. Podľa národnostného zákona prijatého v roku 1868 existoval v Uhorsku len jeden politický uhorský(=maďarský) národ (okrem Chorvátov), ktorého súčasťou boli všetci obyvatelia Uhorska. Aj keď národnostiam umožňoval určité jazykovo-kultúrne práva, prakticky sa nedodržiaval. Tým sa postupne mnohonárodnostné kráľovstvo svätého Štefana pretváralo na centralizovaný maďarský národný štát. Tento kurz sledoval najmä dlhoročný predseda uhorskej vlády Kálmán Tisza. Národnostná politika uhorských vlád sa prejavila najmä voči Rusínom a Slovákom, ktorí sa nemohli oprieť o susedný materský štát, ako napríklad Srbi a Rumuni. Z tohto dôvodu sa rozvíjala slovensko-česká kultúrna spolupráca, ktorá na začiatku 20. storočia, najmä vďaka najmladšej generácii, prerastala do politickej spolupráce a výrazne sa rozvinula počas 1. svetovej vojny. Neriešená a z polovice zakonzervovaná národnostná otázka v monarchii napokon viedla k jej rozpadu.

 

Vzťahy medzi európskymi veľmocami

Prvá svetová vojna bola v istom zmysle vyvrcholením predvojnovej atmosféry vtedajšieho sveta. Sveta, ktorý mal svoje centrum v Európe. Atentát spáchaný 28. júna 1914 na následníka trónu Františka Ferdinanda spustil lavínu udalostí, ktoré zmenili tvár sveta. Prvá svetová vojna vypukla presne mesiac po atentáte. Do doby spáchania atentátu žili európske krajiny v stave ozbrojeného mieru. Vojna bola pre viaceré veľmoci krajným riešením, pretože predstavovala riziko nielen z pohľadu nepredvídateľného výsledku vojny, ale i z pohľadu hospodárskej a spoločensko-politickej situácie. V Nemecku vojenská eufória hýbala náladami spoločnosti. Nacionalizmus zasiahol takmer všetky spoločenské vrstvy a nespokojnosť s postavením Nemecka v medzinárodných vzťahoch zvyšovala popularitu teórií o nemeckom „životnom priestore“ (Lebensraum). To všetko v krajine, kde armáda požívala veľkú úctu a bývalí vojaci pracovali v štátnych organizáciách a v policajných zložkách, a kde velenie armády predstavovalo nezávislé mocenské centrum. I keď je pravda, že vo väčšine európskych krajín malo vojsko pred rokom 1914 veľkú moc, nikde však nedosiahla takú úroveň ako práve v Nemecku.

Nemecko zažívalo od svojho zjednotenia v roku 1871 hospodársky, politický i mocenský rozmach. Éra kancelára Bismarcka urobila z Nemecka krajinu, s ktorou bolo nutné počítať pri udržiavaní mieru. Práve Bismarck totiž vytvoril taký systém medzinárodných zmlúv a paktov, v ktorom Nemecko hralo kľúčovú úlohu. Jedným z výsledkov jeho zahraničnej politiky bol aj Trojspolok, zmluva medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom (1879), ku ktorým sa neskôr pridalo Taliansko (1882). Samotný Bismarck však nikdy nechcel zapliesť Nemecko do vojenského konfliktu. Zmena cieľov zahraničnej politiky Nemecka prišla až s nástupom cisára Wilhelma II. – bola prechodom k imperiálnej dobe.

Francúzsko, vedomé si nebezpečenstva z príliš silného Nemecka, uzavrelo koncom 19. storočia dohodu s Ruskom (1893) a v roku 1904 s Veľkou Britániou. Po uzavretí spojeneckých zmlúv medzi Veľkou Britániou a Ruskom v roku 1907 možno hovoriť o dvoch mocenských blokoch, v rámci ktorých členské krajiny sledovali vlastné ciele. Na jednej strane mocenský blok Trojspolku, v ktorom malo Nemecko imperiálne a pangermánske ambície, Rakúsko -Uhorsko vzhliadalo pri svojich veľmocenských snahách k Balkánu, a nakoniec Taliansko, ktoré si po zjednotení v 19. storočí veľmi želalo obnoviť niekdajšiu slávu Rímskej ríše. Na druhej strane stáli štáty Dohody, kde sa Francúzsko snažilo zachovať svoj vplyv a mocenské postavenie, Rusko, ktoré považovalo Balkán za svoju sféru záujmu, a to nielen kvôli panslavizmu, ale aj z geopolitických dôvodov, a Veľká Británia, ktorá sa cítila byť bezprostredne ohrozená Nemeckou námornou expanziou. Súčasne rastúce zbrojenie medzi všetkými veľmocami postupne zvyšovalo už i tak dosť napäté vzťahy. Z tejto perspektívy sa spor o Balkán medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom stal rozbuškou vojnového konfliktu.

 

Prvá svetová vojna

Po atentáte na Františka Ferdinanda vystupňovalo Rakúsko-Uhorsko, za podpory Nemecka, nátlak na Srbsko. Srbsko však odmietlo ultimatívne požiadavky, na čo reagovala monarchia vyhlásením vojny Srbsku. Ruský cár Mikuláš II. po dlhšom váhaní vyhlásil 31. júla mobilizáciu, ktorú Nemecko považovalo za dôvod k tomu, aby vyhlásilo vojnu Rusku. Hlavný cieľ nemeckého útoku však smeroval na západ, preto 3. augusta vyhlásilo Nemecko vojnu Francúzsku. Následne, ako protest proti obsadzovaniu Belgicka Nemeckom, vyhlásila Veľká Británia 4. augusta vojnu Nemecku. Do vojnového konfliktu sa v začiatkoch vojny zapojilo päť veľmocí, keďže Taliansko vyhlásilo neutralitu. Takto vznikol západný a východný front, čo však bola pre ústredné mocnosti (Nemecko a Rakúsko-Uhorsko) nevýhodná situácia, ktorú si Nemecko veľmi dobre uvedomovalo a celkom oprávnene sa obávalo dlhotrvajúcej vojny na dvoch frontoch. Obavy sa čoskoro ukázali ako opodstatnené, pretože sa nepodarilo na západnom fronte uskutočniť plán bleskového víťazstva. Statická zákopová vojna predĺžila konflikt na podstatne dlhšiu dobu ako sa predpokladalo. Na východnom fronte vzbudila nádej na skoré ukončenie vojny ruská ofenzíva v Karpatoch v novembri 1914. Nemeckej armáde sa však podarilo v máji roku 1915 tento ruský front prelomiť, čím bola zmarená akékoľvek nádej na rýchlu kapituláciu Rakúsko-Uhorska.

V roku 1915 sa pridalo Taliansko na stranu Dohody a Bulharsko ku krajinám ústredných mocností, po boku ktorých od novembra 1914 bojovala aj Osmanská ríša. K istým pohybom došlo v roku 1916, keď zomrel cisár František Jozef I., a jeho miesto zaujal Karol I. Ten pod tlakom zhoršujúcej sa hospodárskej a vnútropolitickej situácie začal rokovať o mieri. Rokovania však boli neúspešné. Ďalší zlom priniesol až rok 1917, kedy sa v Rusku uskutočnili dve revolúcie a do vojny vstúpili Spojené štáty americké. V Rusku sa v novembri 1917 (podľa ruského kalendára v októbri) chopili moci boľševici, ktorí uzavreli v marci 1918 brest-litovský mier s ústrednými mocnosťami. Zánik východného frontu umožnil Nemecku a Rakúsko-Uhorsku presunúť armádu na pripravovanú jarnú ofenzívu na západnom fronte. Neúspech tejto ofenzívy však viedol k protiútoku za strany Dohody. Definitívny zlom nastal na jeseň 1918, kedy sa podarilo armádam Dohody donútiť Nemcov k ústupu. Porážka ústredných mocností už bola len otázkou času. Rakúsko-Uhorsko podpísalo s Dohodou mier 3. novembra 1918. Bol to posledný čin monarchie, ktorá sa rozpadla na nástupnícke štáty. Nemecko kapitulovalo 11. novembra.

 

Utváranie hraníc Československa

Hlavný tvorca československej zahraničnej politiky Edvard Beneš začiatkom roka 1919 opísal situáciu, v ktorej sa ocitol vznikajúci štát, nasledovne: „Som presvedčený o tom, že naša vnútorná politika bude určovaná zahraničnou politikou viac než kdekoľvek inde.” Vymedzenie hraníc podľa dvojakého kľúča – pre české krajiny na základe historického a pre Slovensko na základe národno-etnického princípu – tomu i zodpovedalo. Ťažko obhájiteľná pozícia musela byť pred dohodovými mocnosťami ospravedlniteľná aj prostredníctvom idey československého štátotvorného národa. Cestou k úspechu mala byť predovšetkým orientácia na záujmy Francúzska v strednej a východnej Európe. Francúzsky ministerský predseda George Clemenceau a jeho minister zahraničia J. E. Pichon chceli v tomto priestore vytvoriť viacero frankofilných národných štátov (Československo, Poľsko, Rumunsko a Juhoslávia), prepojiť ich politiky do vzájomného spojeneckého systému a vytvoriť tak nový obranný blok. Ten mal zamedziť šíreniu boľševizmu z Ruska smerom na západ a držať porazené Nemecko v stanovených medziach.

„Som presvedčený o tom, že naša vnútorná politika bude určovaná zahraničnou politikou viac než kdekoľvek inde.”

Edvard Beneš

Definitívne hranice republiky boli stanovené dvoma mierovými zmluvami – s Rakúskom 10. septembra 1919 v St. Germain a s Maďarskom 4. júna 1920 vo versailleskom zámku Grand Trianon. Návrhy nových hraničných línií vyhotovili tzv. územné komisie. Tie mali i zásadný význam pri konečnom rozhodnutí na najvyššej úrovni – v klube predstaviteľov víťazných dohodových štátov. V lete 1920 nimi boli britský premiér Lloyd George, francúzsky ministerský predseda Alexandre Millerand a jeho taliansky kolega Francesco Nitti. Viedli sa najmä spory o tom, kadiaľ povedie československo-maďarská hranica. Tá nakoniec nesledovala len jazykové hranice, ktoré sa dali v strednej Európe len veľmi ťažko určiť, ale smerovala korytom rieky Dunaj a Ipeľ, tak ako ju poznáme dnes. Pripojenie i čisto maďarských jazykových oblastí k Československu Beneš obhájil tým, že bez nich nie je možná hospodárska životaschopnosť odčleneného slovenského územia. V roku 1920 tak Československo existovalo nielen na papieri. Snaha Masaryka, Beneša či Štefánika sa premenila na pevné hranice nového spoločného štátu Čechov a Slovákov.

 




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Jaroslav Valent, Igor Paulíček

Popis autora

Pozrite si tiež


Júlové vydanie

3.7.2017 | Peter Valent

Milí čitatelia.        Čo vieme o baroku? Každý pozornejší študent si zrejme z hodín dejepisu pamätá pôvod tohto slova. Údajne vznikol z výrazu pre nedokonalú, nepravidelnú perlu. Trvalo však veľmi dlho, kým bol barok...

  • 748
  • 4

Falklandy 1982

14.6.2017 | Peter Száraz

V apríli 1982 prekvapilo svetovú verejnosť, keď sa jednotky argentínskych ozbrojených síl vylodili na bohom zabudnutých ostrovoch kdesi v predpeklí Antarktídy. Napätie a prekvapenie z opovážlivosti zvyšoval fakt, že Falklandské...

  • 1402
  • 10

Júnové vydanie

4.6.2017 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,        ako ste si azda povšimli, Historická revue sa už dlhšiu dobu venuje aj dejinám nášho severného suseda. Týmto vydaním vlastne završujeme našu poľskú trilógiu – po dejinách Poľska v 19. a 20....

  • 1641
  • 8