Mia famiglia: Ako sa zrodila talianska mafia?

Publikované v Historická revue č. 11/2012, str. 6 - 11


2.3.2018 | Dávid Šimek

Prima parte, 1860 – 1910

Ak by sme sa spýtali mafiosa v okolí Palerma na prelome 19. a 20. storočia na to, čo si predstaví pod pojmom mafia, s istotou by nám odpovedal, že je to spolok banditov, zlodejov alebo zločincov.


Niet divu, veď slovo mafia má korene v arabčine (mahyas, marfud), taliančine (mafiusu) a sicílskom dialekte, ktoré vyjadruje mnoho významov. Medzi najznámejšie zaraďujeme napríklad označenie pre utečenca, vyvrheľa, úkryt, jaskyňu alebo hrdinu.

Sicílsku organizáciu, ktorá sa moderným pojmom označuje ako mafia (tento pojem zaviedol v roku 1865 prefekt Palerma Filippo Gualterio), poprední predstavitelia odjakživa nazývali Famiglia, teda Rodina. Pre širokú verejnosť je to tajné konšpiratívne spoločenstvo ľudí s vlastnými pravidlami, majetkom a obchodom, ktoré sa snaží nezákonnými prostriedkami dosiahnuť svoje ciele.

Až do konca 20. storočia bolo fungovanie mafie zahalené rúškom tajomstva. Mafiáni, ktorí zradili Rodinu, prešli na stranu štátu a začali vypovedať (tzv. pentiti) o tajomstvách fungovania tohto tajného spolku, nám objasnili mnohé skutočnosti. Historici, právnici, kriminalisti, sociológovia a kriminológovia sa následne snažili a bez neutíchajúceho záujmu aj stále snažia na základe týchto faktov a výpovedí pozliepať dokopy hádanku menom mafia.

 

Kde sa to všetko začalo?

Korene modernej sicílskej Rodiny siahajú do druhej polovice 19. storočia (1850 – 1870), konkrétne do obdobia risorgimenta, teda obrodzovacieho a zjednocovacieho procesu Talianska. Hovoríme o geograficky vymedzenom priestore, ktorý sa začína na juhu ostrovom Sicília, pokračuje spodnou špicou a pätou Talianska, teda Kalábriou a Apúliou, ktorá siaha na sever až po Kampániu k okraju Neapola. Na chudobnom juhu, ktorý severní Taliani posmešne označovali „od Neapola nižšie“, sa v tomto čase riešili úplne iné problémy ako romantická revolúcia voči absolutizmu či písanie deklarácií a ústavy, typické pre obdobie hektických zjednocovacích procesov.

Treba si na začiatok uvedomiť, že z geopolitického hľadiska bolo územie južného Talianska a Sicílie po dlhé stáročia striedavo dŕžavou Francúzov (1266 – 1443) a Španielov (1479 – 1735 – 1789), neskôr Kráľovstva oboch Sicílií (1816 – 1861). Skoro všetci vládni predstavitelia využívali hospodársku kapacitu regiónu pre vlastné politické ambície a ciele. Domáce obyvateľstvo dlhý čas nedokázalo sformovať relevantnú mocenskú opozíciu proti zahraničnej vládnucej elite, a preto bola táto oblasť využívaná len ako prostriedok na dosiahnutie mocenských snáh, nie ako ich primárny cieľ. Logicky nám vychádza, že problém a odpor Sicílie nespočíval v duchovnom útlaku, ale v hospodárskej šikane a sociálnej diskriminácii. Tento argument môžeme podporiť nasledovným tvrdením.

 

Palermo (pred rokom 1914), mesto, ktoré je hlavným sídlom nielen Sicílie, ale aj popredných mafianských klanov (wikipedia.org)

 

Hlavným hospodárskym artiklom, ktorým disponovala Sicília v 19. storočí, boli síra a citrusové ovocie. Tie sa vyvážali do celého sveta a jej majiteľom, konkrétne bourbonovskej šľachte, prinášala nevídané zisky, ktoré sa mohli rovnať príjmom Piedmontského a Sardínskeho kráľovstva dohromady. Obchodní monopolisti však spätne do vlastného regiónu nič neinvestovali, zámerne nechávali domorodé obyvateľstvo v chudobe a negramotnosti, aby si zabezpečili úplnú kontrolu nad lacnou pracovnou silou a krajinou, ktorú stále nazývali „provincia“. Takúto politiku vykorisťovania realizovali vládnuce špičky celé tri storočia. Kde teda nastal zlom?

 

Genius loci

Sicília mala aj v minulosti strategické postavenie obchodnej križovatky a ideálne umiestnenej vojenskej základne. Už starovekí Rimania si uvedomovali všetky výhody tohto ostrova a preto v roku 242 pred Kr. ho po vynaložení veľkého politického, vojenského a diplomatického úsilia obsadili. V stredovekej ére sa tu vystriedali vojská rabujúcich Vandalov, dobyvačných Byzantíncov a Arabov a kresťanských Normanov. Rôznorodé spektrum obyvateľstva a náboženstiev viedlo ku podivu k silnej súdržnosti obyčajných ľudí. Nedôvera voči štátnym autoritám, ktoré sa zaujímali iba o ich primitívne zdaňovanie, viedla k silnej rodinnej a rodovej súdržnosti. Famiglia znamenala v sicílskom ponímaní úplne všetko, bola to garancia prežitia v nehostinnom svete. Môžeme konštatovať, že Sicília patrila k malému počtu regiónov na svete, v ktorých sa vyvinul silný cit pre rodovú spolupatričnosť chudobnej vrstvy.

 

Korene sily a moci

Náleziská síry a jej následná ťažba v prvej polovici 19. storočia priniesli do tohto chudobného regiónu nádej na zlepšenie životnej situácie. Export citrusového ovocia a otvorenie trhov v USA priniesli Sicílčanom nové možnosti. Nie však nadlho. Do popredia vystúpili aristokratické rodiny Lumiovcov a Caiovcov, ktoré držali pevne vo svojich rukách monopolné postavenie sírových baní a latifundií citrusových plodín. Boli nezávislí od oficiálnej bourbonovskej vlády a neskôr aj od zjednoteného talianskeho frontu. O bezpečnosť sa im starali campieri, teda poľná stráž. Akýkoľvek náznak odporu zo strany baníkov (zolfatarov) alebo plantážnikov bol kruto potláčaný.

Na tvrdé sociálne postavenie zolfatari reagovali zakladaním ozbrojených bánd, ktoré sa špecializovali na únosy vysokopostavených ľudí a výpaľníctvo za fiktívnu ochranu majetku. Samotní campieri založili paralelný systém ozbrojených skupín, podobný zolfatarom, ktoré v konečnom dôsledku kooperovali pri spoločných akciách. Zo šéfov týchto bánd neskôr vzišli známi Donovia a ich členovia vytvorili prvé Famiglie.

 

Hlavným hospodárskym artiklom, ktorým disponovala Sicília v 19. storočí, boli síra a citrusové ovocie.

 

Po víťazstve talianskej revolúcie a ustanovení centrálnej vlády v Ríme v roku 1870 sa pozornosť obrátila na „juh od Neapola“. Centrálnu vládu znepokojoval únik peňazí na Sicílii a taktiež ju iritovali výborné obchodné styky s USA, ktoré si miestni Donovia rezervovali pre seba. Sicília sa stala rýchlo rozvíjajúcou sa provinciou, ktorá mala v priebehu niekoľkých desaťročí ekonomicky predstihnúť bohatý sever. Rím sa rozhodol urobiť tejto iniciatíve koniec.

 

Citrusové plody patrili k hlavným hospodárskym plodinám Sicílie v 19. storočí. Paradoxne prváe toto ovocie stálo pri zrode mafie. (wikipedia.org)

 

Talianska vláda presadzovala centralistickú politiku a vysielala svojich policajných zástupcov prešetrovať formy banditizmu a únosov vysokopostavených osôb. Víťazstvo extrémnej pravice vo voľbách v roku 1875 viedlo k presadeniu „výnimočných opatrení verejnej bezpečnosti“, ktorá mala za cieľ vyhľadávanie „podozrivých osôb“ a ich fyzickú likvidáciu v skrátenom konaní. Tieto opatrenia sa vzťahovali výhradne na Sicíliu, obzvlášť na Palermo. Práve v tomto období naštartovali miestni Donovia novoveký exodus Sicílčanov do USA. Cieľavedome riadili toto „osídľovanie“ novej zeme s dlhodobejšími zámermi. S príchodom talianskej komunity do Ameriky taktiež prišiel aj jej podnikateľský duch. Taliani v týchto podmienkach zdanlivej demokracie naplno rozbehli svoju činnosť v prístavoch a dokoch, z ktorých kontrolovali hlavný zdroj príjmu americkej mafie na prelome 19. a 20. storočia. Vráťme sa ale späť na Sicíliu.

 

Prví Donovia

Prvým známym Donom, ktorý sa pohyboval vo vyšších politických kruhoch a bol považovaný za mafiána kategórie A, bol Giuseppe Sansone, zvaný Chiariano. V roku 1863 ho ako mladého chlapca zatkli za ozbrojenú lúpež. Rodina sa postarala o to, aby ho pre nedostatok dôkazov prepustili. Ďalšie policajné indície ho spájali s únosmi vysokopostavených ľudí. Jeho moc postupne vzrástla hlavne kvôli dobrým známostiam s mimosicílskym prostredím, teda centrálnou rímskou vládou a zahraničnými podnikateľmi. Sansone sa stal vyslancom dobrej vôle sicílskych klanov a emisárom ich ekonomickej sily. Do popredia bol nastrčený zámerne, aby reprezentoval svetlú stránku mafiánskeho biznisu. Práve on vo svojom vyhlásení nepriamo potvrdil nesmierny vplyv mafie medzi obyčajnými ľuďmi.

„Moji spoločníci majú nesmierny záujem udržiavať dobré styky s obyvateľmi Sicílie, či už sú to mešťania, robotníci, intelektuáli, obchodníci alebo cirkevní hodnostári. Na to, aby sme realizovali úspešný obchod s našimi zahraničnými partnermi je nevyhnutné mať dobrých priateľov nielen v Ríme, ale aj v Amerike.“ (Správa zmocnenca z 10. júna 1877 a telegram Nicoteru prefektovi z 26. januára 1877)

Druhý Don „predklasického obdobia“ sicílskej mafie bol Raffaelo Palizzolo (1845 – 1910). Ten už nevystupoval ako emisár alebo sprostredkovateľ lokálnych klanov, ale ako hlava tvrdej mafiánskej konšpirácie. Izoloval sa od páchania drobných zločinov a orientoval sa na vysokú politiku.

 

„Rozkazy idú smerom zhora dole a peniaze zdola hore.“

mafianské príslovie

 

V počiatkoch svojej kariéry bol vymenovaný za správcu sicílskych arcibiskupských latifundií a pozemkov, ktoré mafia využívala ako základne pre svoje bojové skupiny. Spájala sa s najostrejšími bandami, vedenými banditom Leonem. Tým ponúkala úkryt a ochranu pred zákonom. Vo voľbách v roku 1877 kandidoval za regionalistickú stranu do rímskeho parlamentu. Po prvých neúspechoch sa do neho nakoniec dostal, ale pod vlajkou inej politickej strany. Tu získal kontakty na predných pohlavárov štátu, s ktorými udržiaval dobré kontakty až do svojej smrti. Policajné vyšetrovanie vo veciach „ozbrojených bánd“ Palizzolo uhral do stratena. Parlamentná diskusia v rokoch 1875 – 1876 konštatovala, že niečo ako mafia na Sicílii neexistuje, čo sa dá zároveň považovať za najväčší úspech Dona Palizzola.

Mafia sa neriadi modelom, ktorý nosíme takmer všetci v hlave. Nejde o záškodnícku organizáciu, vykonávajúcu politické delikty, či nelegálne spoločenstvo, na ktoré sa celá liberálne právna kultúra pozerá podozrievavo a s odporom. (Fiore Il controllo della criminalita – Kontrola kriminality, s. 132)


 

ČO JE TO MAFIA?

 

V modernej sociológii, kriminológii a trestnoprávnych disciplínach sa mafia ako pojem terminus technicus nepoužíva, hoci pôvodne na prelome 19. a 20. storočia slovo mafia označovalo jeden podtyp podsvetia, respektíve organizovaného zločinu. Ak chceme teda pochopiť, čo je to mafia, musíme vysvetliť nadradený a širší pojem, a to podsvetie, používaný v sociologických disciplínach, a organizovaný zločin, používaný v trestnoprávnych disciplínach.

Podsvetie – underworld (nie je pejoratívne označenie, ale pojem, ktorý sa rovná definícii alternatívne združenia, utajené spolky a podobne) je najširší pojem, používaný sociológiou, označujúci účelové zoskupenia ľudí, ktoré v tajnosti preberajú na seba určité funkcie štátu, ale nie sú štátom založené ani povolené. Nenahradzujú štát sám o sebe a nemajú ani ambíciu ho oficiálne nahradiť. Z histórie poznáme viaceré organizované skupiny, ktoré mali vyššie spomenutú povahu a úlohy ako napríklad sekta hašišínov v ranostredovekej Sýrii, slobodomurári a ilumináti v dobe osvietenstva alebo zoskupenie bojovníkov šinobi v stredovekom Japonsku.

 

Skica z novín L´Ora, máj 1901, znázoňuje súd s podozrivými mafiánmi v Palerme (wikipedia.org)

 

Pojem organizovaný zločin je užšie vymedzenie oproti podsvetiu, ktorým disponujú hlavne trestnoprávne disciplíny. Definíciu rozširujú o trestnoprávnu rovinu páchania skutkov. Ide teda o vyššie uvedené tajné združenia, ktoré na dosiahnutie svojich cieľov páchajú činnosť, ktorá je oficiálne pre štát neakceptovateľná a postihuje ju vo forme najtvrdších sankcií. Na základe spôsobu vykonania a náplne trestných činov sa môžu tieto združenia profilovať na zlodejov áut, prevádzačov, nájomných vrahov a podobne. Z hľadiska geopolitického sa za najvážnejšiu formu považuje medzinárodný organizovaný zločin. Poznáme nasledovnú základnú typológiu medzinárodného zločinu:

Jakuza – japonské združenie, založené na začiatku 17. storočia

Triády – pôvodne čínska spoločnosť, založená v druhej polovici 18. storočia

Taliansky organizovaný zločin – sem zaraďujeme sicílsku, neapolskú a kalábrijskú odnož organizovaného zločinu južného Talianska, obecne a zjednodušene označovanú ako mafia

Cosa Nostra – americká odnož sicílskeho organizovaného zločinu, tiež označovaného ako mafia

Írske a židovské gangy – najaktívnejšie boli na začiatku 20. storočia

Domáce západoeurópske podsvetie – situované prevažne vo Francúzsku a Veľkej Británii

Stredoázijské drogové kartely – sústredené v oblasti Afganistanu, Pakistanu a Iránu

Ruský a východoeurópsky organizovaný zločin (postsovietsky) – do tohto typu je zaraďované aj Slovensko

Mexické, kolumbijské a stredoamerické drogové kartely – hlavnou náplňou ich činnosti je export drog do USA. Ich činnosť zaznamenala vrchol v 70. rokoch 20. storočia.

Úroveň integrácie v spoločnosti je v tabuľke odstupňovaná smerom nadol, kde Jakuza obsadzuje prvé miesto v rámci celkovej tolerancie spoločnosti.

 

Mafia je teda zvulgarizovaný, obsolentný a zovšeobecnený pojem, ktorý označuje juhotaliansky a americký organizovaný zločin, vytvorený taliansko-americkou komunitou.


 

Hierarchia

Na čele sicílskej Rodiny stál odjakživa Padrino, nazývaný tiež Don, ktorého pravou rukou boli poradcovia pre civilné a vojenské veci, tzv. Consiglieri. Rozkazy sa sprostredkúvali od Dona cez poradcov poľným veliteľom družstiev Caporegimom. U americkej odnože existoval medzičlánok „zástupca Dona“ priamo podriadený hlave Rodiny. Vojaci alebo Soldati mali na starosti samotný výkon moci organizácie. Veľakrát vzťahy vo vnútri Rodiny kopírovali rodinné príbuzenské väzby. Počet členov sa pohyboval od 10 do 20 v menších klanoch, až po veľké združenia, ktoré mali aj niekoľko tisíc vojakov, desiatky Caporegimov a externých spolupracovníkov.

Mafián sa zvonku označoval ako „Muž cti – Uomo d'onore“, zatiaľ čo členovia Rodiny si medzi sebou hovorili „naši priatelia“. Spriazneným cudzincom mimo mafie hovorili „priateľ“, respektíve „známy môjho známeho“. Externí spolupracovníci neboli oficiálne prijatí do Rodiny a neboli zasvätení do jej záležitostí. Išlo o ľudí prevažne nesicílskeho pôvodu, dobre platených za svoje služby.

 

Padrino

Moc Dona nad svojimi podriadenými bola veľká, ale nie absolútna, a odvodzovala sa ako v starom Ríme od pater familias – hlavy rodiny. Jeho kompetencie sa končili v súkromnej rovine usporiadania vlastnej rodiny jednotlivých členov. Nepovažovalo sa za vhodné „strkať nos“ do intímnych záležitostí „priateľov“, ktoré predstavovali v konzervatívnej katolíckej spoločnosti mafie tabu číslo jedna. Každý Soldato dostal do léna určité územie a určitý druh podnikateľskej činnosti, ktorú riadil. Pravidelne odvádzal „dane a odvody“ svojmu nadriadenému, teda Caporegimovi.

Ako hovorí jedno mafiánske príslovie: „Rozkazy idú smerom zhora dole a peniaze zdola hore.“ Každý Caporegime plne zodpovedal za svoje územie, peniaze a svojich ľudí Donovi. Každý prehrešok svojho vojaka alebo trestný čin, spáchaný v jeho teritóriu, musel vyriešiť osobne. Ako vravel Don Palizzolo banditovi Leonemu pri spáchaní neúspešného únosu: „Alebo si vyriešite problémy medzi sebou spravodlivo k mojej spokojnosti, alebo „poriešim“ ja vás.“

Veľmi dôležitý bol pravidelný príjem peňazí, ktorým disponovala Rodina. Veľakrát sa stávalo, že osoby neboli schopné splácať svoj „dlh“ vo forme peňažných prostriedkov. V takýchto prípadoch sa vyžadovalo „splatenie“ vo forme protislužby. Je známe vyjadrenie Dona Palizzola, nasmerované voči jeho podriadenému Donovi Peppinovi, ktoré sčasti kopíruje scénu v nemenej známom filme: „Príde chvíľa, o ktorej teraz nemôžem s istotou povedať, že nastane, kedy sa k vám vrátim po splatenie dlhu. Do tej doby buďte pripravený ako dobrý hospodár a zostávajme v mieri a priateľstve.“

 

Biznis

Na prelome 19. a 20. storočia nebolo hlavným artiklom podnikania mafiánskych Donov ani tak pašovanie ilegálnych komodít ako skôr legálne obchodné aktivity, ktoré obchádzali oficiálne dane a odvody centrálnej vláde. Mafiánske organizácie zo začiatku obchodovali s tým, čo im ponúkala rodná krajina. Ovocie a olivový olej tvorili primárny zdroj príjmov mafie v USA (podľa amatérskych odhadov tvorili 60 až 65 %). Síra bola hlavným komponentom pušného prachu a nástroja vojny. Hlavné odbytisko teda našla v strednej Európe, konkrétne v Nemecku, ktoré sa aktívne pripravovalo na svetový konflikt. Nemecko dovážalo až 40 % komponentov pušného prachu zo súkromných firiem na Sicílii a v Neapole.

Peniaze, získané z týchto aktivít, boli následne „preprané“ v amerických alebo talianskych bankách. Keďže domáca legislatíva USA a Talianska nebola na tak vysokej úrovni ako v druhej polovici 20. storočia, všetko prebiehalo v ideálnej rovine. Veľakrát sa tieto „príjmy“ použili na dobročinné ciele, poprípade boli darované katolíckej cirkvi, aby sa zakryli stopy, ktoré by mohli viesť k samotnému zdroju príjmu.


mafiasicíliapalermopodsvetie



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Dávid Šimek

Judr. Dávid Šimek, absolvent Právnickej fakulty na UPJŠ v Košiciach a doktorandského štúdia na PEVŠ - Ústave teórie a dejín štátu a práva. Zaoberá sa rímskou históriou, rímskym právom a vojenskými operáciami počas druhej svetovej vojny na východnom fronte. Zaujíma sa tiež o stredoveké dejiny Japonska.

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1041
  • 15